Na Malom dunaji som bol dávnejšie (10 rokov späť) ale bol tam ozaj pomalý tok a boli sme na nafukovacích člnoch.
Naše amatérske lacné člnky vzbudovali pozornosť detí ktoré kričali na rodičov "podte pozrieť na čom sa dá jazdiť"
Moc sa mi nepáčili bahnité brehy (nezvyk po Váhu so štrkovými brehmi) a lepšie bolo na pristátie využiť niekoho provizórne mólo
lebo každé pristátie (na malú atď) a opätovný štart sa zmenil na vyložené nohy z člnu a umývanie nôh od bahna.
Plánovanú trasu (plánoval kamoš neviem bližšie popísať vzhľadom na sklerózu) sme cez víkend akosi nestíhali lebo to šlo pomaly
a skúsili sme nočný splav koli časovému sklzu.
Keď ešte svietil mesiac bolo zaujímavú sledovať naše člny a obrysy brehu a blembajúce hlavy.
Keď sa mesiac schoval začalo to byť zaujímavé kedže sme tam boli prvý krát a pred nami sa začal ozývať po polnoci nepríjemný hukot vody.
Našťastie na brehu bolo mólo vytiahli sme člny na breh uložili sa každý do svojho člnu prehodili igelit a šli spať.
Cca o jednej sa spustil strašný lejak.
Ráno na zobudil hlas kamoša ktorý si prehodený igelit cez čln s jazierkon od dažda potiahol a pustil vodu na nohy v spacáku s pokrikom "do pi.."
Ten nočný strašidelný hukot bol padnutý strom vo vode ktorého konáre vytvárali ten zvuk. Za svetla žiadny problém.
Aj napriek bahnu pekný tok a z odstupom času netradičné a pekné spomienky