prtgeologist píše:Odkaz na wikiByli jste tam někdo? Co na tuto oblast říkáte? Má to být dle dostupných informací (tzn. i další zdroje než wiki) poslední kus pravé evropské divočiny, která tu existovala dávno před příchodem jakékoli civilizace. I když si nedělám iluze, že je tento les tak čistý a panenský, že do něj člověk nezasahuje, rád bych se tam někdy podíval, možná mi to vyjde už tento rok. Odsud ze severní Moravy to není zas tak daleko.
Pred 10 rokmi v júni 2004 som tam bol s mojim bráškom Fredym z Popradu a kamarátmi Mladým a Janom z Martina.
Dodnes mi z tejto niekoľkodňovej výpravy ostali nádherné spomienky.
Na ukážku tu pripájam zostrih z mojej reportáže aj s fotkami, ktorú som vtedy napísal do woodcrafterského časopisu Bizoní vítr.
V krajine zubrov, losov a bobrích hrádzíČo tomu predchádzalo.
„Slyšel jsi někdy o Bialowieském pralese? Někdy bych se tam chtěl jít podívat na zubry“ - poznamenal kamarát Willy vo svojom byte pri jednom z rozhovorov o ďalekých cestách.
„A to je kde presne?“ – zvedavo som sa ho opýtal.
„Je to někde na východní hranici Polska s Běloruskem, a prý tam volně žije několik stovek zubrů evropských“ - doplnil Willy a už pohotovo vyberal zo zázračného šuflíka mapu a nejaké prospekty o tejto oblasti.
Naše prvé stretnutie s majestátnym zubrom
Bialowieský park je rozlohou malý. Stanovať sa tu dá len na vyhradených miestach v kempoch a ak na divoko, tak len s maximálnou opatrnosťou a bez ohňa, aby vás neodhalila stráž. Hneď po príchode sme sa vydali do lesa, ktorý sa od tých našich slovenských lesov dosť líšil. Prvé čo ma ohúrilo, boli krásne vysoké a statné listnaté stromy. Dôstojnosť im v značnej miere dodával aj všadeprítomný lišajník, ktorý zároveň významne umocňoval dojem pralesa.
Pod velikánmi rástla čerstvá tráva. Les bol svetlý, takmer v dokonalej rovine.
Len jedným smerom naklonené vodné rastliny v tmavých rašelinových potôčikoch nám dávali vedieť, ktorým smerom vlastne tečie voda. Pre nás, ktorí sme zvyknutí žiť v hornatých oblastiach Slovenska to bola rarita. V snahe uvidieť zubrov, vybrali sme sa na obchôdzku krížom po lese. Nakukovali sme aj cez vysokú zubriu oboru, ktorá bola obďaleč, ale v ten deň nám nebolo súdené vidieť ich. Na druhý deň ráno sme zamierili opäť do mestečka Bialowieža. V tom sme úplne nečakane uvideli statného zubra prechádzať cez cestu popred naše auto.
Bol to majestátny býk – samotár.
Po zastavení auta sme sa opatrným približovaním dostali k nemu na vzdialenosť necelých 20 m. Bol to jeden z našich najhlbších zážitkov a verte, nikto z nás by nechcel mať v tú chvíľu tu hordu mäsa poštvanú proti sebe.
V Bialowieskom pralese žije v súčasnosti okolo 300 zubrov. V menšom počte žije niekoľko zubrov aj hneď za hranicou v Bielorusku. Bieloruské lesy však už nie sú tak chránené a ich rozloha v dôsledku zlého zaobchádzania stále klesá.
Smutné nálady pri bieloruskej hranici
Povedali sme si, že keď sme už tu, pôjdeme sa pozrieť aj k bieloruskej hranici, ako to tam vyzerá. Podľa mapy to bolo na nejakú hodinku chôdze. Keď sme po lesnej cestičke prišli až k nej, neverili sme vlastným očiam.
Ostnatý drôt a široká vyoraná brázda v nás vyvolávali smutné spomienky na obdobie spred roka 1989. Spomienky na prísne strážené hranice medzi nami a našimi západnými susedmi, Rakúskom a Nemeckom.
Aj v dnešnej dobe je dobré vidieť takéto, oku nie veľmi lahodiace veci. Človek sa aspoň pozastaví nad nezmyselnosťou ostnatých plotov a hneď si začne viacej vážiť slobodu.
Keď sa už budete nachádzať v tomto kúte Poľska , vrelo doporučujem návštevu aj neďalekých národných parkov Břiebřanského a Narewského.
Obidva sú veľmi podobné. Na celom území bývalého Československa nenájdete tak obrovské územie chránených mokradí ako tam. Mokrade tam zaberajú plochu niekoľko desiatok ba až stoviek kilometrov štvorcových pozdĺž čiernych a lenivo tečúcich riek Biebř a Narew, kde nieje problém uvidieť Losa.
Na záver ešte jedná poznámka. Myslím si, že v Poľsku môže človek vidieť väčšiu divočinu v Poloninách, kde taktiež žije niekoľko desiatok zubrov.