Tak som sa vrátil z dovolenky na Ukrajine. Trochu sa porozpisujem ak bude chcieť niekto navštíviť túto krajinu, nech vie čo a ako. Ak je to zbytočne dlhé nech to admini zmažú.
V sobotu skoro ráno sme vyrazili preplneným rýchlikom smer Michalovce. Tam sme chytili prvý ranný bus a za cca 2 hodky už sme vystupovali na autobusovom nástupišti v Užhorode. Bolo nás osem, 4 chalani a dve baby, taká česko-slovenská partička. Našťastie sme si na hraniciach vymenili nejaké prašule, bo v sobotu bolo ťažko zohnať nejakú použiteľnú zmenáreň niekde pri stanici. Potom už nasledovala cesta vlakom /odporúčam radšej autobus, bo vlak ide riadnymi zachádzkami/ popri maďarských a rumunských hraníc za nekresťanských cca 1 € za osobu. Vlakom sme šli asi 4-5 hodín. Vystupovať sme mali v Ťačove, ale tu nám nejaký pán povedal, že máme ísť až na ďalšiu zastávku, že tam to budeme mať bližšie čo bola samozrejme chyba. Vystúpili sme teda v dedinke Bedevlya, kde nás najprv prevetrala riadna búrka a kde sme sa bezcielne potulovali zháňajúc nejaký odvoz, čo v sobotu poobede proste nešlo bo všetci už boli pod parou. Nakoniec sme skončili v príjemnej pizerke, kde sme stretli nejakého čecha a ten nás sľúbil pomoc. Dali sem si teda pizzi /fakt dobrú/ a nejaké pivá s vodkami a čakali. Začas prišiel asi miestny di cappo /vyholená hlava bez krku potetovaný a s kilami zlata na sebe na hummery s českými evč. a obstojnou češtinou nám povedal, že odtiaľto sa už nikam nedostaneme a máme prespať v penzióne čo nám odporučil. Že odvoz vybaví v nedeľu alebo pondelok. Porúčali sme sa teda do penziónu bo do pizerky už začali nakukovať aj devy ľahších mravou a kukali na nás jak na atrakciu. Penzión bol nový a útulný a urobili nám skvelý šašlik /asi najlepší za celú dobu čo som tam jedol/. Potom sme dali ešte pár pív a vodiek zaplatili za nocľah /5 €/ a šli spať.
Ráno sme nečakali či nám vybavia odvoz či nie a vlakom sme sa vrátili na stanicu Ťačovo, kde nás hneď odchytil maršutkár a za cca 50 € nás odviezol do dedinky Usť Čorna odkiaľ sme chceli vybehnúť do hôr. Cesta fakt bola zážitok. Ak u nás niekto nadáva na cesty mal by sa tam ísť kuknúť. Strašnú množstvo jám, rôznych výmoľov, kráv kôz a koní, no proste hrôza a do toho celé dve hodiny musíte počúvať otrasné ukrajinské šlágre na plné gule, čo si vodič púšťal. V Usť Čornej sme sa najedli obstojnej hríbovej polievky a miestneho jedla plemene. Nebol to vyložený hnus ale ani nič čo by stálo za zmienku. Vyzeralo to ako mrazený polotovar , mäsový guľka v cestíčku poliata maslom. Po jedle a pití sme vyrazili do hôr. Lesná cesta sa kľukatila strmo hore a ja som toho mal už plné zuby, keď sa za nami ozval zvuk nákladiaku. Po chvíli sa z revom hnal ku nám ťažkotonážnik ZIL a keď sme mu zamávali zastavil a zo slovami bistro bistro nás vzal hore. Vyviezol nás asi 100 výškových metrov pod hrebeň ku dvom chatkám a salašu, odkiaľ bral ľudí dole. Usúdili sme, že na nocľah to bude dobré miesto a ostali sme teda tam. Bola tam voda ohnisko dostatok dreva a bača so ženou, s ktorými sme sa porozprávali /bača učil chalanov plieskať bičom a nakoniec im dal aj mlieka/. Poopekali sme a uložili sa na spánok. V noci nás prekvapil dážď, nasáčkovali sme sa teda do predsiene jednej z chát, ktorá bola otvorená.
Ráno po raňajkách sme vyrazili na hrebeň po červenej značke cca 26 km do dediny Koločava. Planinu by som prirovnal asi k naším Martinským holiam, Veľkej Fatre či niektoré úseky Kráľovo holianskym Nízkym Tatrám s výškou okolo 1500m/n/m.. Po celej ceste sme stretávali stáda polodivých koní a čučoriedkárov. Čučoriedkárov ráno vyvezú na hory nákladné ZILI a večer sa pre ne vracajú, prípadne ich tam čakajú. Stretli sme niektorých zberačov, čo tam aj stanovali. Za 2 týždne zberu si zarobia zhruba na mesačnú mzdu. Čučoriedok tam bolo neúrekom, ale aj bordelu a hlavne PET fliaš, ktoré sa prázdne zberači neobťažovali vziať naspäť zo sebou, ale ich prosto odhadzovali kde ich vypili. A ešte jedna tam bola zaujímavosť. Stretli sme aj ZIL s turistami. Ľudia si jednoducho zaplatia a cestovná agentúra vlastniaca ZILI ich vyvezie na najvyšší kopec v okolí, tam vystúpia pofotia sa, pokochajú sa pohľadmi, nasadnú do auta a to ich dovezie naspäť do doliny.
Okolo 16-17 hodiny sme konečne natrafili na prameň a doplnili si zásoby. Po asi 20 minútach sme našli krásne miesto v závetrí na spanie s výdatným prameňom a rozhodli sme sa tam prespať. Zhotovili sme si 2 prístrešky s konárov a plácht z Tesca /Baumaxu/, založili oheň a opekali. Trochu aj popršalo a keď prestalo prišlo ku nám stádo koní tiež s úmyslom nocľahu. Strááášnááá romantika.
Ráno brutálna hmla a mali sme čo robiť, aby sme trafili na chodník. Tesne pred koncom hrebeňa sa nám otvorili krásne pohľady na Koločavu v údolí. Nesledoval tvrdý zostup a konečne sme zakotvili na prvé pivká v miestnom bare. Po druhom pive nás slečna vykázala s tým, že ide obedovať. Pobrali sme sa teda ďalej a v obchodíku sme zas dopľňali zásoby tekutín. Vez dedinu tečie rieka a ten humus v nej neviem ku čomu prirovnať, možno k našej nejakej skládke. Keď sme sa miestneho týpka spýtali prečo tu majú toľko špiny, len sucho skonštatoval: Rieka ešte neodniesla. Ľudia si v rieke bežne umývajú aj autá so saponátmi. No jednoducho hrôza. Po asi 3 km sme konečne dorazili do penziónu Četnícka krčma a ubytovali sme sa za cca 6 €. V krčme čapovali Jihlavského ježka, ale jedlo zas nič moc. Hlavne kto tam pôjde si nedávajte tokáňa /riadny grc/. Potom celý večer sme sa už len túlali po miestnych krčmách v Koločave. Na druhý deň bol v dedine miestny trh. Dali sme si sanitárny deň a túlali sa po meste. Je tam ešte v myslení ľudí taký dosť socík. Napr. v jednom penzióne bola ponuka štvorkoliek. Radi by sme na nich pošantili a pýtali sme sa teda či by sme si mohli nejaké prenajať. Mali len jednu aj tú nám neprenajali, bo je vraj len pre ubytovaných hostí. Keď sme sa pýtali či majú niekoho ubytovaného tak nemali. Apropo. Oproti četníckej krčme stála babka a núkala turistom nocľah. Miestni nás vystríhali, že nemáme ku nej ísť, bo tam mala ubytovaných čechov a keď títo odchádzali tak im schovala pasy, aby u nej ešte ostali. Kamoš si šiel do miestnej banky vymeniť peniaze a keď sa ani po 1 a pol hodine rady 6 ľudí nepohla a pribudli ďalší dvaja, radšej to vzdal. Zamestnankyňa banky nikomu nič nepovedal, zrazu sa len zobrala a niekam odišla. Navštívili sme ešte cintorín, na ktorom je pochovaný Nikola Šuhaj. Cintorín sa nachádza v centre nad pamätníkom s ruským transportérom. Ďalej sme sa vybrali k skanzenu, pri ktorom sme tušili reštiku. V reštaurácií nám majiteľova dcéra /Ivanka/ povedala, že asi nevaria bo majú po svadbe, ale ide sa opýtať otca. Otec konečne normálny podnikateľ nám poulieval na začiatok domácej pálenky, usadil nás a povedal, že ak hodinku počkáme niečo nám uvaria. Kým sa varil obed doniesol výbornú vraj medvediu klobásu , na ktorej sme si fakt pochutnali. No čo Vám ďalej budem hovoriť v reštike sme ostali až do cca 21.00 hod. Hrali sme biliard, mali sme k dispozícií internet počúvali muziku, majiteľ nám vyhrával na harmonike a my sme popíjali pivo a miestnu pálenku. Nechali sme tam za celý deň účet 130 € a spokojnosť bola na obidvoch stranách. No a cez noc začalo pravé peklo. Vraj pred nami tam bola ubytovaná nejaká expedícia a niekto z nich bol nakazený. 80 % penziónu chytilo strašné črevné problémy a išlo to z nich predkom aj zadkom. Niektorí jedinci z našej výpravy nie sú v poriadku ešte po týždni doma. Najhoršie bolo, že ráno sme museli opustiť penzión bo mali objednaných ďalších hostí. Dohodli sme si od majiteľov penziónu odvoz Fordom Frazitom a rozdelili ame sa na dve skupiny . Jedna zdravšia šla ešte cez hory niekde z okolia MIžhirja do Volovca a my sme sa tam nechali doviesť autom. Viete si predstaviť asi tú cestu po výmoľoch, žalúdky na vode a vodič raz musel aj núdzovo zastaviť bo obsahu žalúdka môjho kamoša sa žiadalo von. Ubytovali sem sa v najlepšom hotely v meste za 7,5 € a navšívili miestne lekárne. V reštikách klasika, unudené čašníčky na nás furt kukali, že ich otravujeme, na raňajky sme prišli o 09.00 jak mali napísané a personál hotela šiel do roboty len na 10-tu.... Potom sme sa už len poflakovali a na druhý deň sme sa presunuli do Užhorodu. Každý bol zničený a už by šiel najradšej domov. V Užhorode sme sa ubytovali taktiež v hotely /obrovskej socialistickej opache/ s názvom Zakarpatija. Tento hotel vrelo nedoporučujem. Ráno sme boli od čohosi brutálne doštípaní, izba a kúpeľňa vyzerali ako z prvej polovice 80 rokov. Nám svietili len neonky, kamošom vedľa ani tie. Čo ma však milo prekvapilo bola historická časť mesta za riekou. Tam som sa už cítil lepšie a posedeli sme tam v reštike, ktorú by som priroval k Irish pubom. No a na ďalší deň sme už mali kúpené lístky na bus smer Košice a okolo 08.00 prekročilio naše hranice. Vo Volovci a v Užhorode v buse sme ešte stretli známe skupinky čechov z Koločavy a tí boli tiež riadne zmohnutí z tej črevnej pliagy, čo nás tak nechutne prepadla. Inak pivo bolo skoro všade dobré a cena sa pohybovala od 0,40 centov po najdrahšie 0,70 centov. Cena jedla tiež prijateľná a niekde viac než prijateľná. Benzín cca 1 € za liter.