Ja som svoj krvavý úraz absolvoval keď som mal tri roky. Ale teda nebola to sekera. Padol som tvárou na hranu nejakej dosky a rozťal som si kožu na koreni nosa. Keď mi to išli v nemocnici zašiť, tak mi priviazali ruky a nohy k stolu. Ja som to pochopil ako trest za to že som vyliezal kam som nemal a začal som slubovať źe už budem dobrý a nebudem nikde vyliezať.
Preto dnes chodím najradšej po rovine. Proste trauma z detstva.
A potom stehy pribúdali a pribúdali. Ale iba nože, kosáky a pády. Sekera zatiaľ nie.

Ja som aj zo zeme aj z oblakov. (Ján Smrek).