Blatom Slatiny...Dobrovoľne sa priznávam,že v poslednom období to s mojimi túlačkami ide z kopca,ale sem-tam sa dačo podarí. Cez víkend ma doma prepadla Želva Lesní ( Pája ) a na to aby som sa mladej babe vedel ubrániť tak potrebujem trocha viac životného priestoru – preto som ju nasmeroval do týždeň dažďom zmáčaného lesa.
normálne sa nechala nahovoriť! Ok. A tak pekne pobalení – teda myslel som ,že mám všetko... omyl... ten nepodarený Nemec mi niečo schoval a prišiel som na to až v lese...
Kráčame rozmočenou blatistou cestou ponad Môťovskú priehradu v studenom vetre za mierneho kropenia svätenou vodou ( aká iná by mohla byť z neba- že?! )... ale našťastie to bolo len také strašenie a nemusím si obliekať bundu. Pája vpredu udala tempo a ja sa snažím s ňou udržať krok... Oceľová obloha každú chvíľu hrozí sprchou,ale my veríme, že sa rosničky v tv až tak nepomýlili a počasie vydrží.
Minuli sme miesto kde sa riečka vlieva do vodnej nádrže a lesnou cestou pokračujem proti prúdu rieky,ktorá v dialke pod nami hučí zásobená topiacim sa snehom na neďalekej Poľane. Po nejakom čase schádzame k nej a napájame sa na náučný chodník popri rieke. Rieka tu tvorí mokrade a malé bočné ramená. Pôda je na niektorých miestach riadne premočená, ale na moje prekvapenie sa ide celkom dobre .Slatina sa prudko stočí a my na ohybe rieky skladáme na chvilku batohy na lavičky ,ktoré tu urobili aktivisti z neďalekej dedinky Slatinka.
Po chvíli pokračujeme po brehu úzkym chodníkom stúpajúcim mierne do svahu pomedzi machom obrastených kameňoch. Vychádzame na otvorenejšie priestranstvo porastené trnkami a nízkym pichľavým porastom, pomedzi ktoré vedú nespočetné diviačie chodníčky. Dostávame sa k prvým domom dediny- už opusteným, lebo tu platila stavebná uzávera kvôli výstavbe vodného diela Slatinka a ľudia údolie opustili. Nie však všetci. Ale väčšina domov je schátraná a opustená. Prešli sme most a pokračujeme blatom ďalej.
Preskočili sme pár prítokov riečky a už stúpame do kopca.
Vietor zosilnel. Našli sme miesto ,kde táborili minulý víkend chalani z portálu a skladáme batohy. Čistíme miesto pre celty, Pája nanosila drevo...napílila ho ...zapálila oheň firesteelom a natrhanej trávy ... správna squaw
. AU! Cítim ,ako som práve virtuálne dostal po hlave... virtuálnej hlave
...
Staviame celty – najprv jeden a potom druhý- pekne na striedačku ,lebo i o oheň sa treba starať aby nevyhasol. Tu som zistil čo som nezabalil do batohu... pod karimatku nosím podložku nemeckej armády... chráni to ako od vlhka tak i samonafukovačku od ostrých predmetov na zemi... smola...takže ma čaká dokonale prekontrolovaná pôda na ktorú som prestrel pláštenku do dažďa a až na ňu karimatku... Hotovo- ja už svoje závetrie mám...teraz je na rade Pája.
Nastal čas vegetu a rozpravy... čas na kávu...čaj... nejaké to jedlo. Vetrík mi statočne lezie na nervy a sem tam sa na chvilku jemne rozprší,ale následne to ustane. Z prázdnej plechovky vyrezávam zálesácky svietnik na čajovú sviečku, ktorá nám po zotmení bude spríjemňovať atmosféru. Pomaly sa stmieva, vyšiel i mesiac a nejaké hviezdy... ale to netrvalo dlho,lebo oblohu prekryli mraky. Z jednej strany doliny sa ozýva divoké volanie Kuvika a následne z druhej strany Uralky. Ja som zaspával za príjemného klopkania dažďových kvapiek na môj prístrešok a ani neviem ako prišlo ráno... chladné ráno
čo som však iné asi čakal,ked som si vzal letný spacká- že?!
Ráno sme zas rozložili malý ohník na zohriatie a uvarili teplé nápoje... balíme... musíme stihnúť vlak... tak možno niekedy pri ohni v lese hoooooj !