Stravu získavali len z prírody, keďže supermarkety neexistovali.Tak sem pridám nejaké veci, čo som našiel po nete. Určite sa niečo zíde, pri potulkách prírodou:
Rastlinná strava našich predkov I.
Zdroje múky
Medzi najrozšírenejšie listnaté stromy v strednej Európe patria dub a buk. Duby uctievali Germáni aj polabskí Slovania a kedysi tieto stromy vysádzali tak ako sa dnes vysádzajú ovocné sady. Dubový háj bol posvätný, zasvätený hromovládcovi Perúnovi a zber žaluďov bol obrad, ktorý sa pravidelne vykonával na deň sv. Michala - 29. septembra.
Plody duba - žalude, človek odpradávna zbieral, pražil, lúpal a mlel na múku. Žalude boli pred pestovaním obilnín najdôležitejšou rastlinnou potravinou, obsahujú veľa bielkovín a škrobu. O dôležitosti duba máme správy aj u starorímskych básnikov - Ovidia a Vergilia, ktorí chválili žalude ako prvú potravinu človeka.
V strednej Európe sa žalude ako strava udržali do stredoveku, v dobách hladu sa z nich vždy piekol chlieb. Jedným zo spôsobov prípravy bolo lúhovanie žaluďov vo vápennej vode. Až potom sa mleli na múku. Bolo tomu tak za napoleonských vojen, kedy v roku 1817 sa nariaďovalo ako žaluďovú múku správne spracovať. Aj počas 1. svetovej vojny rakúsko - uhorský vyživovací úrad nariadil zber žaluďov, aby sa z nich mohla vo veľkom vyrábať múka. Až do 18. stor. sa na dedinách udržal zvyk dochucovať obilnú múku žaluďovou a tvrdilo sa, že takýto chlieb je chutnejší než pripravený z múky hrachovej, ktorú bežne používali drobní roľníci.
Iné využitie žaluďov - keď bol dostatok obilnej múky, žaluďe slúžili ako krmivo pre dobytok a vyrábala sa z nich tzv. žaluďová káva, známa vysokým podielom trieslovín, odvar z nej je horký a ma silný dietetický účinok, preto je vhodný pri črevných ťažkostiach a v ľudovom zverolekárstve pri liečbe dobytka.
Ako alternatívne zdroje múky zapadli u ľudí celkom do zabudnutia tzv. vodné orechy. Plody vodnej rastliny( kotvice plávajúcej ), ktoré rástli v jazerách a rybníkoch po celej Európe, bohaté na škrob a dusíkaté látky, sa ľudovo nazývali tiež " jezuitské orechy" alebo
" vodné gaštany". Zbierali sa a mleli podobne ako jedlé gaštany na múku. Zásoby vodných orechov sa našli vo vrstvách až 30 cm, boli známe aj v starom Ríme a v stredoveku sa umelo nasadzovali do kláštorných rybníkov.Zo strednej Európy podáva o nich svedectvo Matthioliho herbár: " Ovocie je to čierne, veľkosti gaštana, trojrohé s tromi špicami, vnútri je biele mäso gaštanovej chuti. Jedia ho najmä chudobní ľudia, sedliaci pri nedostatku obilia ich varia a sušia, tlčú na prášok a pečú z nich chlieb." Zber kotvice bol ešte bežný v 19. stor. na južnom Slovensku.
Ďalšia náhrada múky známa zo strednej Európy bol pýr plazivý. Jeho korene ľudia v čase núdze vykopali zo zeme, usušili a pomleli. Okrem prípravy chleba, z pýru varili polievku, kaše, piekli placky. Prípravu múky z pýru dokladá napr. Etnografický atlas Poľska - oblasť Podhalia, Malopoľska, Kašubska a Sliezska..
Podobné využitie mal aj stoklas roľný. Zo semien tejto rastliny sa pripravovala múka, z ktorej sa varila kaša, piekli placky a v oblasti Podkarpatska sa využívala aj na prípravu chleba. Ďalší zdroj múky bola steblovka plávajúca. V Poľsku sa ľudovo nazýva
" kašinec" alebo "manová tráva". Steblovka sa v strave vyskytovala najmä u Slovanov, najviac v pohraničnej oblasti. Ešte v 19. stor. mala táto rastlina veľký ekonomický význam. Cez poľské prístavy sa vyvážala do Nemecka, kde bola v obchode známa pod názvom "poľská kaša". O všeobecnom rozšírení steblovky svedčí aj fakt, že v Poľsku v čase raného stredoveku patrila k povinným dávkam poddaných.
Etnografické materiály uvádzajú aj ďalšie zdroje múky: pomletú kôru stromov a drevené piliny, najmä z brezy. K starým núdzovým jedlám na Slovensku patrili aj lieskové jahňady. V zápise kroniky zo Slovenskej Ľupče z roku 1867 sa píše, že v čase hladomoru ženy zbierali kvitnúce jahňady, tzv. riasy, vysušili ich, pomleli, pridali trochu múky a piekli z nich chlieb. Jahňady sú známe aj z Liptova a z Herehronia.
Zdroje tukov
Pre výživu mali kedysi veľký význam lieskové orechy, ktoré v celej strednej Európe rástli ako súvislé porasty.V stredoveku ich bolo toľko, že poddaní museli plody odvádzať panstvu, ktoré však neslúžili ako pochúťka, ale pretože obsahujú viac ako 60 % tuku, lisoval sa z nich stolový olej.
Ďalším dôležitým plodom boli bukvice. Kŕmili nimi aj dobytok a lesnú zver, ale pre človeka mali význam ako zdroj kvalitného oleja. Lúpané plody buka obsahujú 48 % tuku. Staré pramene uvádzajú, že ak bol bukvicový olej lisovaný za studena, z čerstvých a lúpaných bukvíc, bol lahodný a voňavý, priezračný a prirovnávali ho k olivovému oleju.Stará technika lisovania bola naplno využitá aj počas 1. svetovej vojny, kedy bolo zakázané bukvicami kŕmiť statok. Domáca výroba oleja sa zachovala až do 20. stor. v oblasti moravsko - slovenských hraníc. Tu sa používal na smaženie, ako omasta na zemiaky, potieral sa ním opečený chlieb a využíval sa aj ako liek. Sladké vylúpané oriešky z bukvíc sa jedli tiež ako pochúťka a predávali sa bežne na trhoch v Poľsku a Prahe - kde je o tom doklad ešte z roku 1903.
K cenným zdrojom tuku kedysi patrila aj baza čierna. V Čechách v chudobnejších domácnostiach, kde nechovali kravy, používali bazu na prípravu masla. Zrelé rozmliaždené čierne bobule sa dali pomaly variť. Počas varu z nich vystupovali olejnaté látky, ktoré sa postupne zbierali. Keď táto mastnota vychladla a stuhla, mala farbu i tvárnosť, ktorá sa ponáša na maslo. Bezinkové maslo sa používalo ako omasta na jedlo a i ako liečivé" mazanie" pri zápale pľúc.
Zdroje cukru
Stromy neposkytovali človeku len svoje plody, ale niektoré z nich aj sladkú miazgu. Najmä javor a breza na jar "krvácajú". V podmienkach strednej Európy ponúkala ľuďom zdroj cukru najmä breza. Miazga z nej je taká sladká ako javorová. V našich podmienkach slúžila brezová šťava viac ako osviežujúci nápoj než ako zdroj cukru. Zvyk narezávať kôru brezy a zachytávať jej šťavu do nádoby bol známy v Čechách, na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine a v Rusku. Získavanie brezovej šťavy ako bežný jav popisuje Hospodárska encyklopédia z 80. rokov 18. storočia. Je tam uvedený podrobný návod ako brezy navŕtať, aby sa nepoškodili a popisuje, že urodzení páni brezovú vodu ešte vylepšovali medom a nechali skvasiť ako medovinu alebo namiesto medu do nej pridávajú hrozienka. Kniha tiež radí:
" Keď je miazga moc sladká, môže sa z nej variť sirup alebo cukor, či skôr manna."
Na poľsko - litovskom a poľsko - ruskom pohraničí sa šťava získavala aj zo stromov horského javora - klenu. V Karpatoch Gorali a v Sudetoch si ľudia hasili smäd najmä javorovou šťavou. V južnom Veľkopoľsku bol rozšírený zvyk získavať šťavu zo stromov divo rastúcich višní a na Slovensku aj z buka.
V dobách Márie Terézie sa na jej vlastný popud konali pokusy so získavaním cukru z javorovej šťavy. V Bratislave sa podarilo nejakému lekárnikovi vyrobiť cukor už v roku 1778. Forma cukrovarníctva sa najviac rozvinula za napoleonských vojen, keď vysoko stúpla cena trstinového cukru, ktorý sa vojenskou blokádou nedal dovážať. V roku 1811 bola v Rakúsko - Uhorsku ustanovená pod patronáciou cisára zvláštna komisia pre pokusy s výrobou javorového cukru. No v podmienkach strednej Európy sa získavať cukor neoplatilo, javory tu rastúce ronia miazgu málo sladkú, než druhy severoamerické, kde jeden strom dáva až 3 kg cukru. A tak postupne, najmä po presadení sa cukrovej repy, javorový a brezový sirup ako možný zdroj cukru upadol celkom do zabudnutia.
-----------------------------------------------------------
Autorka: Ramiannka
Použitá literatúra:
Stoličná, R. : Alternatívne zdroje rastlinnej stravy v Strednej Európe, štúdia
-- 04 Máj 2011, 11:37 --
Rastlinná strava našich predkov 2.časť
Zdroje ovocia
Lesné jahody sú dodnes veľmi obľúbené najmä kvôli neopakovateľnej vôni. K jahodám sa kedysi tradične jedol chlieb a zapíjali sa kyslým alebo sladkým mliekom, čo vytvára v tele ideálny pomer živín prospešných pre organizmus.
Z čučoriedok, ktoré obsahujú najmä vitamín A, sa na dedinách často varil sirup. Využíval sa ako liek na žalúdok. V iných regiónoch sa varieval čučoriedkový lekvár a plody sa sušili a užívali ako liek pri črevných ťažkostiach. Kedysi sa pripravovala aj mliekom a medovníkom zahustená omáčka, v Čechách a na Morave známa pod názvom " žahúr", ktorú v 16. stor. s obľubou konzumovali aj mešťania.
V ihličnatých lesoch a na horských stráňach rástli aj brusnice. Keďže sú dosť trpké, nejedávali sa čerstvé, ale ich zavárali, podobne ako brusniciam podobná kľukva. Tá rástla na rašelinách a v močaristých lesoch. Jej plody sa oberali až po prvom mraze.
Veľmi často sa zbierali lesné maliny. Keď ich bol dostatok, vyrábala sa kvasená malinová šťava a lekvár. Zo starých prameňov sa dozvedáme, že kedysi sa v zámožnejších rodinách z malín a jahôd varila voňavá kaša s medom a vínom.
V moravských a slovenských Karpatoch, ale aj na území Poľska sa vždy dosť urodilo černíc. Varil sa z nich lekvár a dorábalo chutné víno. Všetky tieto lesné plody bohaté na vitamín A a vápnik dopĺňali jedálny lístok ľudí v letných mesiacoch.
Na jeseň, po prvých mrazoch, ľudia zbierali aj ďalšie divo rastúce plodiny. Známe sú plody jarabiny, ktorá obsahuje zvláštny alkoholický cukor sorbit. Na Slovensku a v Čechách sa jedli namrznuté surové alebo sa z nich vyrábala domáca pálenka. Na Spiši ich podávali ako prílohu k mäsu.V 16. storočí slovenskí poddaní jarabiny zbierali pre vojsko bojujúce proti Turkom a usušené odovzdávali do hradných komôr. V Poľsku sa z jarabín pripravovalo víno alebo šťava, ktorá sa pila zriedená vodou. Vo Veľkopoľsku varili jarabinový lekvár. Najširšie uplatnenie mali u východných Slovanov. Z podobných stromov ako jarabiny, ktoré sa nazývali brekyne ( mukyne ), a rástli v teplejších oblastiach, sa oberali malé plody, podobné čerešničkám a varila sa z nich kaša alebo sa sušili a potom sa z nich piekol sladký chlieb.
Ďalším ovocím, ktoré dávala voľná príroda, boli drienky a dráče. Dráče sú plody keru dráča obyčajného, ktorý kedysi hojne rástol na suchých stráňach. Neskôr ho vylikvidovali kvôli parazitu - hrdzy obilnej, ktorá napádala obilie a ohrozovala úrodu. A tak malé červené plody, ktoré rastú zoskupené do malých hrozienok, zo strednej Európy úplne vymizli. Staré pramene však uvádzajú, že sa šťava z nich používala proti skorbutu. Matthioli písal, že plody drienok a dráča sa dali skvasiť s medom, aby hasili smäd a pálčivosť pri zimnici a taktiež sa sušievali a nakladali do soli. Hospodárska encyklopédia z 18. stor. uvádzala: "Kyslé šťavy dráča sa môžu užívať namiesto citrónov, napr. aj pri príprave anglického punča. Tieto plody skutočne obsahujú veľa kyseliny citrónovej a jablčnej a v takomto prostredí sa aj vitamín C dobre uchováva. Z drienok sa kedysi na Slovensku a v Poľsku, kde ich bolo vždy dostatok , varil lekvár a víno, prípadne šťava a vyrábali aj ocot."
K úplne zabudnutému planému ovociu patril divý egreš, ktorý rástol na vápencových skalách. Na Slovensku z neho pripravovali sladkokyslý prívarok s mliekom, ktorý predovšetkým boháči jedli k mäsu.
Kyslé a trpké boli plody tŕnky, ktorá sa v strednej Európe bohato vyskytuje na stráňach a medziach. Dnes ľudia robia z tŕnok najmä podomácky víno, ale kedysi sa uvarené aj jedli. Zbierali sa po prvom mraze, kedy zmäkli. Často sa len piekli nasucho na ohni. Z planého ovocia sa zbierali tiež jablká a hrušky, ktoré sa uchovávali v slame alebo ich ľudia sušili. Uvarené sušené plánky patrili k tradičnej súčasti vianočných obradových jedál najmä v horských oblastiach Slovenska. Usušené a rozdrvené hrušky boli obľúbenou posýpkou na koláče na Morave. Z čerstvých plánok sa pripravoval ocot, zužitkovával sa v čase pôstov, kedy pripravovali kyslé polievky a prívarky.
Dodnes sa na dedinách zbierajú šípky, plody ruže planej. Najmä v horských oblastiach boli šípky vždy dobrou zásobárňou vitamínu C. Zo šípok sa robilo veľmi chutné víno, plody sa sušili a varili na hustý lekvár. Z lekváru sa varila polievka, omáčka či kaša. Zo sušených plodov sa pripravoval čaj. Na čaj sa bežne zbierali aj kvet lipy, čiernej bazy, v lese mladé jahodové , malinové a černicové listy, na lúkach kvety a listy rumančeka, repíka a blyskáča.
Široké uplatnenie v ľudovom lekárstve mal jalovec. Z jeho plodov sa pripravoval extrakt, používaný ako liek na ochorenie pľúc, čriev a žalúdka. Vo Veľkopoľsku sa používal ako liek pre kone. Všeobecne bolo známe, že pálené plody jalovca majú dezinfekčný účinok. Preto sa často používal na okiadzanie domu. Bol to aj tradičný prostriedok proti urieknutiu. Plody jalovca sa ešte na začiatku 20. storočia používali na domácku výrobu piva. Usušené bobule sa potĺkli a zaliali teplou vodou. Na druhý deň sa nálev varil a pridal sa doňho chmeľ. Pivo bolo dobré aj varené s medom. Podávalo sa napr. u Kurpiov v Poľsku na výročné sviatky. Známa bola aj príprava jalovcového vína, doložená napr. z juhovýchodného Poľska. Plody jalovca sa využívali aj na prípravu pálenky, a to v Poľsku a na Slovensku najmä v oblasti Bielych Karpát, kde sa robila obľúbená borovička. Z plodov borievok sa zvykol robievať aj lekvár, poprípade sa konzumovali čerstvé. V kuchyni sa jalovec používal ako korenie a muži si jalovec miešali do tabaku pri fajčení fajky.
Zdroje zeleniny
Na jar sa ľuďom núkali zdroje v podobe divo rastúcej zeleniny. V ľudovej kuchyni sa konzumovala mladá nasekaná žihľava. Pripravovala sa z nej polievka alebo prívarok, taktiež sa pil liečivý odvar. Žihľava bola tradičnou súčasťou obradového jedla z vajec a údeného mäsa na sviatok Veľkej noci. Takýto pôvodný " špenát" sa pripravoval tiež z listov štiavu kyslého a lobody. Podľa Maurizia boli tieto merlíkovité rastliny bežnou stravou napr. na Ukrajine, kde sa nazývali " natyna ". Varili sa v období Veľkého pôstu pred Veľkou nocou. Štiav bol aj neodmysliteľnou súčasťou jarnej polievky nazývanej "šči" v Rusku.V Európe sa kedysi pestoval aj v záhradách. Zaujímavé je, že v roku 1895 sa v Paríži predalo ešte 20 miliónov kg štiavu, zatiaľ čo v strednej Európe sa už nepestoval. Materiály Etnografického atlasu Poľska dokladajú v čase hladu aj konzumáciu bodliakov a kysličky ( ľud. zajačej kapusty ). Mladé bodliaky sa pripravovali ako šalát, varila sa z nich polievka a hustý prívarok. Populárne boli najmä v oblasti Podhalia a Malopoľska. Zajačia kapusta, nazývaná tiež "zajačí štiav", je nízka rastlina rastúca v lesoch, má kyslasté listy a deti ju obľubujú surovú. V čase hladu sa aj z tejto rastliny pripravovala polievka " baršč". Polievky a prívarky sa v čase núdze pripravovali aj z listov podbeľa, púpavy a chrenu.
Zo zeleniny sa konzumoval aj divo rastúci paštrnák a mrkva, podobne ako ďalšie rastliny, ktoré mali múčnaté korene alebo hľuzy. Tie slúžili ako zložka stravy v čase, keď Stredná Európa ešte nepoznala pestovanie zemiakov. Niektoré z nich sa jedli surové alebo uvarené, z iných sa varili odvary, ktoré sa používali ako lieky, iné sa namáčali do alkoholu.
V oblasti Spiša bolo vykopávanie a zbieranie koreňov samostatným zamestnaním po celé 18. a 19. storočie. Zberači ( wurzelgräber) korene predávali na trhoch alebo krčmárom, lekárnikom a olejkárom.
Prvotné šaláty sa pripravovali z listov divo rastúceho cesnaku, štiavu, žeruchy, potočnice, čakanky a blýskača jarného. Kedysi známou šalátovou rastlinou bola aj valeriánka, ktorá sa spomína už v ručne písaných knihách. Aj slez je starou kuchynskou rastlinou, používanou na šalát aj ako korenie. Na šalát sa používali aj listy mlieča roľného ( ľud. štrbák ). Zo starých prameňov vieme, že sa zbierali aj listy bolševníka ( boršča ), ktorý Maďari nazývali " šalátom Slovákov ".
Všetky tieto listy obsahujú veľa rastlinných bielkovín, vitamíny - najmä A a C, dostatok železa, vápnika a iných zásaditých látok. Zelené surové šaláty znamenali dôležitý prvok výživy ľudí v jarnom období proti únave a skorbutu. V menších mestečkách sa na trhoch predávali ešte začiatkom 20. storočia. Je len na škodu veci, že postupným " scivilizovaním " človeka sa na ne v kuchyni sttrednej Európy zabudlo.
Z uvedeného prehľadu zreteľne vyplýva, akou bohatou zásobárňou potravín bolo pre ľudí prírodné prostredie. Produkty získavané z voľnej prírody sa zvyšovali vždy v obdobiach, keď produkcia alebo trh s bežnými potravinami zlyhával. Mnohé z nich sú vítaným spestrením jedálneho lístka aj súčasných ľud
---------------------------------------------------------
Napísala: Ramiannka
Je to naozaj velmi zaujimave citanie.
