od Hawkeye » 20 Mar 2020, 22:16
Priatelia, toto bude trochu teoretický príspevok, avšak môj záujem o bushcraft a veci s ním súvisiace pramení v tom, že sa zaujímam o život našich predkov v minulosti (snáď to nie je veľmi off topic, ale dávam to sem, pretože prevažne je to príspevok o zakladaní ohňa kresaním). Špecializujem sa najmä na 18. storočie a región Liptov. Rukami mi už prešlo množstvo archívnych dokumentov z tejto doby, avšak zmienky o veciach, čo ma zaujímajú, sú ojedinelé a často len „medzi riadkami“. Tak napríklad taký oheň, resp. jeho zapaľovanie. Samozrejme mi je jasné, že na jeho založenie naši predkovia používali kresadlo. Ale čo viac? Tak som sa teda rozhodol, že v tomto morovom čase pre Vás napíšem tento krátky text s mojimi zisteniami.
Tak najskôr, bolo zapaľovanie ohňa kresaním až také bežné? Úprimne, v bežných domácnostiach asi ani nie. Úlohou gazdinej bolo, aby oheň v peci nevyhasol. Ak sa tak náhodou stalo, poslala dieťa, sluhu alebo išla sama do susedného domu s nádobou alebo zväzkom slamy a tam si vypýtala uhlík. S týmto uhlíkom potom zapálila doma nový oheň. Túto teóriu potvrdzujú aj rôzne ľudové tradície. V niektorých regiónoch sa totiž stretávame (alebo sme sa stretávali) s vianočnou (prípadne novoročnou) tradíciou, ktorej základom bolo vykresanie nového/mladého/čistého ohňa do ďalšieho roka. Aj Andrej Kmeť v článku Nietenie ohňa, ktorý v roku 1907 napísal do Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, hovorí ako o jednom z možných spôsobov zapálenia ohňa: „bežať s hrnčekom do susedov pre žeravé uhlíky“. Ďalšou indíciou sú aj súdne prípady s úmyselnými podpaľačmi. Zo všetkých takýchto prípadov, s ktorými som sa v Liptove 18. storočia stretol, bol len jediný, v ktorom podpaľač na mieste oheň priamo vykresal kresadlom („do práchna oheň skresavše“). V ostatných prípadoch bol oheň zapálený prineseným uhlíkom.
Zaujímavé mohli byť aj spôsoby, ako sa z uhlíka oheň rozdúchal. Andrej Kmeť, v už spomínanom článku, okrem tradičného fúkania, spomína aj krútenie v ruke okolo hlavy alebo upevnenie hniezda s uhlíkom na koniec biča. Krútením s bičom sa mal uhlík rozhorieť.
Ďalšou zaujímavou otázkou je, na aký materiál zachytávali iskru. V tomto smere archívne dokumenty mlčia. Môžeme si však pomôcť literatúrou. Náhodou som narazil na jednu knihu, v ktorej by som ani nemyslel zmienky o historickom zakladaní ohňa hľadať. Napísal ju Ján Krasko a volá sa Miško Furták, malý vynálezca a čarodejník. 100 hier a pokusov z prírodo- a merovedy. Skutočne úžasná knižka, z ktorej sa však dnes budú radovať skôr dospelí chlapi, ako súčasné deti. Obsahuje 100 návodov na rôzne zábavky, jednoduché technické zariadenia a podobne. 16. kapitola sa volá: Ako robili naši predkovia oheň? Samozrejme s pomocou ocieľky a kremeňa. Materiál na zachytávanie iskry tu autor však opisuje celkom presne: „Keď si za dávnych čias chceli zapáliť do fajky, ocieľku natiahli na palec a ukazovák ľavej ruky, a ňou udierali shora badol na kraj kremeňa, ktorý držali v pravej ruke. Pod kremeňom držali suchú hubku. Keď do nej spadla iskra, hubka začala tlieť. Potom ju otáčaním ramena rozdúchali, aby dobre horela“. Autor nám tu opísal nám dobre známy postup. Odvolával sa pritom na svojho starého otca. Keďže je kniha z roku 1942, autorov dedko sa mohol narodiť približne v polovici 19. storočia. Viem, nie je to osemnáste, ale aj tak je to pekný dôkaz o využívaní drevokazných húb na zachytávanie iskry pri kresaní. Avšak okrem toho sa mohli používať aj obhorené kusy látky. Andrej Kmeť vo svojom článku písal, že práchno pri kresaní bolo neskôr „nahradené natletými handrami“. Na mysli mal pravdepodobne obyčajnú, z jednej strany obhorenú handru a nie tzv. charcloth. Avšak kedy k takejto zmene došlo, o tom sa už autor nezmieňuje. Ale aby som sa vrátil k použitiu charcloth. Ako som čítal rôzne diskusie na internete, ľudia považujú tento spôsob zapaľovania ohňa za nehistorický. Nemajú však úplne pravdu. Známy prírodovedec Charles Darwin napísal o svojej ceste okolo sveta v rokoch 1831 – 1836 knihu Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle. Jej preklad nemám momentálne po ruke, takže Vás neobšťastním presnou citáciou, avšak v jednej časti knihy, kde myslím opisoval cestu po Patagónii, sa zmienil o zaujímavom spôsobe zapaľovania ohňa miestnych obyvateľov, ktorý bol úspešný aj vo vlhkom prostredí. V podstate opísal použitie charcloth. Takže nehistorické to nie je, ale len v správnom regióne a období.
Na záver sa ešte zastavím pri spôsobe zapaľovania ohňa. Prím hralo samozrejme kresanie. Andrej Kmeť ale písal, že kresanie nastúpilo až po trení („treť dve drevká jedno o druhé, až sa zažli“), a teda „kresivo bol pokrok“. Neviem, z čoho vychádzal, možno by bolo dobré sa pozrieť na nejaké archeologické práce, či sa zapaľovanie ohňa trením u nás skutočne objavovalo. Iný spôsob zapaľovania trením, dokonca aj s odkazom na región a sociálnu skupinu, sa spomína v knihe Miško Furták. Autor písal: „Poviem ti, ako si robia vo Vaďovciach, neďaleko povestného Čachtického hradu pastierici oheň, keď sa chcú zohriať alebo zemiačky upiecť. Vezmú asi 12 cm dlhé drevko a na koncoch ho zastrúhajú, aby bolo končisté. Teraz urobia dva kolíky, do ktorých vyvŕtajú po jednej dierke, do ktorej sa vložia konce ostrúhaného drevka. Kolíky zatlačia do zeme tak, aby pevne stáli. Potom dva kolíky ešte trochu podľa potreby aj stlačia, aby sa ostrúhané drevko silne trelo, namotajú na drevko motúz a ťahajú ho raz za jeden, raz za druhý koniec. Drevko sa začne točiť a tým trieť natoľko, že vystupuje dym. Keď už dosť horí, rýchlo sa vytiahne a priloží k horľavej látke: k slame a pod. Stále sa dúcha, aby nezhaslo predčasne, kým sa dobre rozhorí“. Princíp jednoduchý, ale pre lepšiu ilustráciu prikladám aj obrázok z knihy. Aj keď si to neviem celkom dobre v praxi predstaviť. Ak s niečím podobným máte skúsenosť, podeľte sa s ňou, prosím. Spomeniem ešte zápalky. Opäť od Andreja Kmeťa. Píše: „tieto (zápalky) zažínali sa na kresive či tlejúcom práchne alebo na mašinkách“, pričom pod mašinkami myslel rôzne chemikálie. Reč je samozrejme o obyčajných sírových zápalkách (nie o škrtacích) a zapaľovaním na kresive pravdepodobne myslel prikladanie sírovej zápalky k tlejúcemu materiálu, až sa zapálila.
Na úplný koniec ešte spomeniem jednu kuriozitu. Dnes je obľúbené vyrábať kresadlá z pilníkov. Avšak možno by málokomu napadlo, že sa to tak robilo aj v minulosti. Uvediem krátky citát z dokumentu z roku 1769, v ktorom svedok opisuje vybavenie istého zlodeja. Spomenul „pilníček, z ktorého potom v Madočanoch dal ocieľku urobiť“.
To by bolo asi tak odo mňa všetko. Viem, ešte je tu mnoho zaujímavých tém, napríklad tvary tu používaných ocieľok. To je však opäť skôr téma pre archeológov. Ak o tom niečo viete, rád sa poučím. Takže ak ste sa dostali až na koniec, ďakujem Vám, teraz sa vyjadrujte, pýtajte, opravujte, podeľte so svojimi skúsenosťami, lebo je to skutočne zaujímavá téma.
- Prílohy
-