Netrvalo dlho a našli sme hrubší padnutý smrek. Vysekli sme z neho dve približne 1,5m guľatiny, ktoré sme zaniesli pod bralo.
Keďže pod previsom bolo ohnisko zo skál, nebolo potrebné robiť z dreva základnú podložku resp. stojan pod guľatiny, drevo sme zakliesnili medzi kamene. Ako som už spomínal, rozhodli sme sa pre variantu z dvoch na seba položených brvien, inak existujú aj ďalšie, napríklad z jednej hrubej guľatiny rozštiepenej na polovice, alebo z troch guľatín, kedy spodok tvoria dve pritisnuté k sebe a tretia ide na vrch do stredu (z profilu vznikne akoby trojuholník).
Do spodnej guľatiny som vysekal žliabok. Nie je to nutné, ale takto vôjde tak dovnútra o čosi viac raždia a uhlíky potom ostanú pekne v žliabku. Dobré je, keď sú plochy zdrsnené zásekmi sekery, drevo sa tak ľahšie chytí horieť.
Na guľatinu sme poukladali raždie a pre zlepšenie horenia sme pridali živicu z okolitých smrekov, ktoré sú dosť poškodené od jelenej zveri a tak majú množstvo výronov. Živica dosť pomôže najmä ak nemáte k dispozícii na podpal brezovú kôru.
Vedúci prípravy vykonával dozor či postupujeme správne
Keďže kláda ležala v lese na zemi a bolo z nej cítiť vlhkosť, tak sme pridali k raždiu aj tenké naštiepané smrekové drievka. Inak ak je Rakovalkea z dostatočne suchého dreva, tak by mal chytiť aj pomocou samotného raždia.
Medzi guľatiny je spočiatku potrebné vložiť po okrajoch dve drevá aby vznikla dostatočne veľká medzera kým sa oheň rozhorí. Neskôr, keď oheň uhasne a vytvoria sa uhlíky, treba vsunuté drevá vybrať a položiť guľatiny na seba. Z času na čas je potreba guľatinu trochu podať, znížiť, či inak upraviť. Kým sme dosiahli ideálny stav horenia klád, museli sme mu pár krát trochu pomôcť opätovným priložením smrekových drievok a živice. Bolo to spôsobené tým, že sme zvolili vlhké guľatiny zo zeme. Ideálny by bol suchý stojaci strom, najlepšie borovica, ktorej drevo obsahuje najviac živice. No keď klády nakoniec vyschli, oheň horel veľmi pekne.
A je odštartované. Pre lepšiu stabilitu konštrukcie sa zvyknú na krajoch brvien zatĺcť do zeme kolíky z oboch strán. To zamedzí náhodnému zgúľaniu horného brvna. Prípadne môžete so sebou nosiť pre tento účel jeden klinec a pribiť koniec nejakej dlhej tenkej žŕdky do stredu hornej klády. My sme pri tomto ohni nenocovali a tak takéto zaisťovanie nebolo potrebné.
No a takto vyzerá približne správne fungujúci oheň Rakovalkea. Netvrdím že náš postup bol ten najsprávnejší, no fungoval uspokojivo. Princíp tohto typu ohňa spočíva v neustálom odraze tepelnej energie medzi dvomi žhavými plochami orientovanými oproti sebe. Medzi nimi musí byť určitá vzdialenosť, ktorá nesmie byť ani príliž veľká, ani príliž malá. Medzera zabezpečuje stály prísun kyslíka. Tým je dodržaný základný trojuholník ohňa - je prítomné teplo, kyslík a palivo. Výhodou tohto ohňa je že pomerne dlho vydrží, nie je potrebné časté prikladanie ako pri štandardnom ohni a čo je najpodstatnejšie, centrum ohniska je vyvýšené a tým pádom teplo vyžaruje aj smerom nadol. Je to ideálny systém keď chcete nocovať pri ohni, ak urobíte guľatiny rovnako dlhé ako je vaša postava, zahreje vás od hlavy až po päty. Tento typ ohňa síce nevydáva taký silný žiar ako klasický dlhý oheň a tak pri veľmi nízkych teplotách zrejme nebude adekvátny. No pri našich miernych zimách prípadne na jar/jeseň by mohol postačovať.
Nazáver dve dlhšie, no dosť poučné videá od rusa Grigoryiho:
Aké máte vy skúsenosti s týmto typom ohňa, prípadne jeho variáciami? V tomto vlákne sa môžete podeliť o svoje tipy, rady a postrehy k tejto problematike.
