Vo svojom staršom článku o
práchnovci kopytovitom sa čiastočne zmieňujem o príprave práchna amadou, ktoré je úzko spojené najmä s používaním tradičnej ocieľky a pazúrika (Flint & steel). Rozhodol som sa urobiť detailnejší návod ako postupovať pri získavaní práchna z prírody a jeho následnej úprave. Nájsť práchnovec v prírode určite nebude pre niekoho kto chodí často do lesa žiadny problém. Práchnovce je možné nájsť v každom brezovom lesíku, v bučinách na starých rozkladajúcich sa bukoch, či pri vode na dožívajúcich topoľových velikánoch.
Prvou a asi najošemetnejšou úlohou je odstrániť tvrdú vrchnú kôru. So šikovným, dobre nabrúseným nožom by to však nemal byť žiaden problém. Skôr než sa pustíte do čistenia, z práchnovca trochu odkrojte, prípadne ho prepoľte a presvečte sa, že je zdravý a bez viditeľných chodbičiek po hmyze. Inak sa vám môže stať, že po vynaloženej námahe s čistením zistíte, že má dužinu prevŕtanú ako rešeto a je nepoužiteľný. Práchnovec totiž často býva domovom niektorých druhov fungivorných chrobákov (
Cis jacquemarti, C. bidentatus, C. bilamellatus).
Práchnovec očistený od nepoddajnej škrupiny. Teraz nasleduje odstránenie rúrkovitej časti na spodku práchnovca.
Z takéhoto malého práchnovca získate pomerne málo práchna. Tá časť, ktorou je huba spojená s kmeňom stromu, má štruktúru podobnú korku, tento materiál po vysušení tlie rovnako ako práchno, no je drobivý a nedá sa pekne naklepať na pláty.
V prípade, že váš jedinec má väčší hymenofór (rúrky) než vrstvu dužiny (práchno), je efektívnejšie z neho jednoducho zrezať čo najväčší možný plát práchna a netrápiť sa s odstraňovaním rúrok.
Z veľkého práchnovca ako bol tento zo starého topoľa si zabezpečíte zásobu práchna na poriadne dlhú dobu. V tomto prípade, môžte postupovať buď tak, že budete odkrajovať pláty práchna až kým nedôjdete k rúrkam, alebo opačne odkrajovať rúrky preč, až kým vám neostanú veľké kusy práchna, ktoré môžete uskladniť bez ďalšej úpravy. Neskôr v prípade potreby si jednoducho pripravíte čerstvé pláty na koncové používanie. Pre pohodlnejšie narábanie je pochopiteľne vhodné pri takto veľkých práchnovcoch si ich rozštvrtiť prípadne ďalej rozdeliť na menšie kusy, v závislosti od veľkosti konkrétneho jedinca.
Kusisko čistého práchna.
Teraz k samotnej príprave práchna na koncové používanie s ocieľkou a pazúrikom. Na to aby amadou zachytilo malé iskry z tradičnej ocieľky sa do jeho vlákien musí dostať hydroxid draselný. Ten sa nachádza v lúhu, čo je roztok popola a vody. V rôznych návodoch na prípravu amadou sa človek dočíta, že amadou treba variť v lúhu dlhé hodiny, alebo ho v ňom nechávať naložené niekoľko dní. Experimentovaním som prišiel na to, že tento proces je zbytočný ak amadou pred zmočením do lúhu najprv vysušíte.
V čom je trik? Čerstvé amadou zo živého práchnovca obsahuje vodu a preto je problém dostať lúh dovnútra, pravdepodobne preto mnohé návody uvádzajú to varenie alebo nakladanie, kvôli výmene tekutiny v materiáli. Ak však do lúhu namočíte suché amadou, to sa ním plne nasiakne a hydroxid draselný sa v plnej miere naviaže do vlákien práchna. Týmto odpadá zdĺhavý a otravný proces varenia alebo čakania kým by ste amadou nechávali ležať v lúhu.
Lúh si pripravíte zmiešaním popola s vodou v nejakej starej nádobe. Je dobré popol najprv preosiať cez sitko aby sa v lúhu nenachádzali pozostatky dreva a uhlie. Silu lúhu, čiže pomer popola a vody určujem od oka, roztok musí byť dostatočne nasýtený no zároveň riedky, nesmie byť veľmi hustý až kašovitý. Treba tiež dávať pozor, lúh je v podstate jemná žieravina, spôsobuje vysušovanie pokožky až popálenie. Ten kto má citlivú pokožku by mal pri práci použiť rukavice.
Teraz je potrebné nechať lúh pár minút postáť. Hustá hmota sadne na dno a priehľadný roztok je to čo potrebujeme. Pre lepšiu viditeľnosť som lúh prelial do 7decového zaváraninového pohára.
Ďalej je potrebné pripraviť si suché práchno naporcované na menšie kúsky, ktoré sa budú po vylúhovaní naklepávať na tenké plátky.
Priehľadný roztok som zlial naspäť do kovovej nádoby a zohrial ho na sporáku. V teplom roztoku sa práchno vylúhuje najlepšie. Práchno naložte do lúhu a chvíľu ho nechajte postáť. Ak si chcete byť istí, že sú kúsky práchna úplne nasiaknuté tekutinou, pokojne to môžte nechať pol hodinu lúhovať. Roztok sa zafarbí vplyvom reakcie látky fomentariol obsiahnutej v hube s hydroxidom draselným v lúhu.
Naklepávanie kúsku práchna na tenký plát. Skúšal som klepať aj kladivom na oceľovej platni, no najlepšie sa mi osvedčilo naklepávanie pomocou dreveného tĺčika na drevenom pni. Na toto je pochopiteľne vhodné použiť tvrdé drevo, na fotkách je buk.
Je na vás akú hrúbku plátov ponecháte. Nie každý kus práchna sa dá takto pekne naklepať, niektoré sú nepoddajné, iné sa drobia a trhajú, znovu to záleží od toho, na aký kvalitný práchnovec natrafíte.
Po vyklepaní nasleduje dôležitý krok. Tým že budete klepať po práchne z neho vytlačíte množstvo tekutiny.
Vložte plát naspäť do lúhu aby sa opäť úplne napil, vyberte, nechajte odkvapkať (nežmýkajte!) a dajte ho sušiť. V prípade potreby po vysušení opäť namočte do lúhu a vysušte, zvýšite tým schopnosť práchna zachytávať iskry.
Sušenie plátkov. Práchno suším rozložené na oceľovej sieťke na kachliach, keď mám práchna viac, zvyknem použiť aj starý hliníkový pekáč.
Zásoby práchna mám odložené v malej kartónovej krabici na suchom a teplom mieste.
Test.
Toto bola prírodná cesta prípravy práchna. Existuje ešte aj iná možnosť a to použitie syntetickej chémie. Namiesto prírodného lúhu z popola je možné použiť mierny roztok dusičnanu draselného (KNO3) a vody. Musíte však dodržať správny pomer, ak urobíte roztok príliž silný, práchno vám bude horieť ako šnúrka dynamitu. Celkovo však práchno zmení svoje vlastnosti, horí rýchlejšie a aj dym vonia trochu inak. Za pomoci dusičnanu draselného si prakticky práchno vyrobíte aj z obyčajnej látky. Ja osobne preferujem prírodnú metódu s lúhom z popola, ktorá je zadarmo a funguje v pohode.
Ešte zopár tipov na záver. Pri rozfúkavaní nedosahuje žhavé amadou takú vysokú teplotu ako zuhoľnatená látka (charcloth). Navyše, charcloth sa dokáže oveľa rýchlejšie rozžeraviť a ak je vo väčšom množstve tak je schopný vzplanúť na plameň, od ktorého je možné pripáliť napríklad aj knôt sviečky. Rozdúchať hniezdo na plameň s použitím amadou je o niečo náročnejšie a to treba mať na pamäti. Hniezdo musí byť z jemného materiálu a ozaj dôkladne pripravené.
Keď idete kresať, odtrhnite si malý kúsok práchna a vždy ho orientujte čerstvo odtrhnutou stranou k hrane o ktorú budete kresať. To isté platí aj pri zuhoľnatenej látke, do čerstvo odtrhnutého okraja látky s väčšou pravdepodobnosťou zachytíte iskru, pretože vlákna sú čerstvé a jemné. Pri práchne amadou je navyše možné špičkou noža alebo aj samotnou ostrou hranou kameňa načechrať miesto kam chcete zachytiť iskru. Často práve vďaka týmto malým detailom sa vám to môže podariť na pár brnknutí ocieľkou a ušetríte si tak hranu svojho kresacieho kameňa.