

Prvý raz sme prechádzali cez "zápalkáreň" - rozsiahle polomy vo Volovských vrchoch, kde sme pri vrchole Pipitky šlapali cez skalné sute, borievčie a smrečiny. Šli sme s malými rozostupmi a rozprávali sme sa. Blížili sme sa zo skalného terénu do pásma lesa, keď sme spomedzi húštiny započuli výrazné varovné zavrčanie - nebolo pochýb o tom, že sa jedná o medveďa, zrejme sme vstupovali na jeho teritórium, možno k jeho skrýši, brlohu... Ťažko povedať. Po upozornení

Druhý krát sme sa v Kremnických vrchoch pohybovali v bukovom lese, počasie bolo hmlisté a sychravé... Spomedzi stromov, niekoľko metrov od nás dolu svahom sa ozývalo také pobrumkávanie, ktoré sa približovalo smerom hore k nám. My sme sa ďalej rozprávali a pokračovali v ceste, kým sme brumkanie nenechali ďaleko za sebou. Medveďa sme nevideli...
Tretí raz sme v pohorí Žiar prechádzali lúkou na okraji lesa (vtedy sme šlapali potichu a s väčšími rozostupmi), keď sme zrazu, asi vo vzdialenosti 20 - 30 metrov uvideli krásneho mladého maca

Myslím si, že pri medveďoch v našich lesoch, platí presne to, čo spomína Erik Baláž vo svojom videu "Prečo sa nebojím medveďov"... Aj mne sa potvrdilo, že sú to tvory múdre a ostražité, ktoré nechcú riskovať stretnutie s človekom a snažia sa mu v každej situácii vyhnúť, alebo dať vedieť o svojej prítomnosti.