Stretnutie s medveďom a s inými nebezpečnými zvermi

[Paleccc]

bb69: Rád som si prečítal Tvoje príspevky... Viem si predstaviť, že oboje stretnutia (s medveďom aj kancom) si zrejme musel ešte hodnú chvíľu predýchavať...

Aby si tu neprispieval sám, tak pridám aj ja niečo

Zhruba pred mesiacom sme prechádzali s priateľkou hrebeňom Nízkych Tatier. Cestou od Andrejcovej na Ramžu bolo veľmi veľa úsekov, kde sa v okolí turistického chodníka striedavo nachádzali obrovské územia malinčia. Pri pochode sme si všimli ležoviská veľkých zvierat priamo pri chodníku (ja som to tipoval okrem iného i na medveďa, ale nebol som si istý). Neskôr sme s určitosťou natrafili na nedávnu prítomnosť našej najväčšej všežravej šelmy v podobe trusu. Zvýšili sme pozornosť a celú cestu sme sa nahlas rozprávali a najmä v neprehľadných úsekoch sme si popiskovali. Večer na Ramži to bol pre nás pekný zážitok, ale každý sme sa už tešili na teplo spacáku a na prítomnosť medveďov v okolitých lesoch sme už nemysleli...
Ráno bola naša myseľ opantaná krásnymi výhľadmi na inverziu v kotlinách Horehronského podolia. Cesta nám ubiehala a čím ďalej sme išli, tým bol turistický chodník zarastenejší a jeho okolie nám pripomínalo pravú divočinu. V tom som v blate narazil na čerstvú vlčiu stopu (na stopy nie som odborník, ale stopa bola evidentne čerstvá, išla našim smerom, ktorým sme z Ramže vyrážali prvý my a až za nami ďalší ľudia, ktorý taktiež nemali psa, psy boli v tejto lokalite zakázané a stopa križovala chodník iba v jednom mieste a bola obrovská). Veľmi som sa potešil tomu čo vidím, tak som vytiahol foťák - stíchli sme, prestali sa rozprávať a ja som sa snažil urobiť čo najlepší záber. V tom mi priateľka hovorí, že niečo v našej blízkosti počuje. Ja som sa na chvíľu započúval a fotil ďalej. Za chvíľu mi priateľka opäť hovorí, že tu pri nás niečo chodí - to som sa už ja smial, že chytá z tých vlčích stôp paranoju Opäť sme stíchli a ja som fotil ďalej akoby nič... V tom cca 10 metrov od nás (nevideli sme nič, porast tam bol príliš hustý a terén ťažký) sa ohlásil svojím typickým bručaním medveď . To som sa už tak veľmi nesmial Okamžite sme si začali pískať a rezkým krokom sme sa pustili ďalej do pochodu.

Neskôr keď sme tento náš zážitok analyzovali, tak sme sa zhodli na tom, že medveď zrejme chcel križovať turistický chodník podobne ako vlci (možno tam bol zvierací chodník) práve v miestach kde sme sa zastavili. Ocitol sa v našej blízkosti a my sme o ňom ani nevedeli. Pokiaľ nás počul, tak nás vedel lokalizovať a išiel si po svojom. Keď som však začal fotiť a stíchli sme, tak sa zrejme zastavil aj on a buď nevedel presne kde sme, alebo chvíľu čakal popri nás a nevedel či má isť ďalej či nie. Napokon to celé vyriešil tým, že sa ozval (to bručanie, neznelo veľmi výhražne - skôr to bolo také hlasité odfúknutie) a my sme mu odišli z cesty...

Každopádne to bol pre nás veľký zážitok, pretože podobné stretnutia sa nezažívajú každý deň.

Fotky k textu sú tu:
viewtopic.php?f=36&t=264&start=360#p31871

[bb69]

Čo sa týka stretnutia s rysom: V prírode som ho videl na vlastné oči celkom 3x. Dvakrát to bolo asi na vzdialenosť cca 50 metrov, vysoko nad dedinou, v časti "Rajčoková". Bolo to ale len na chvíľu, okrem toho sa už šerilo. Je to veľmi plaché zviera. Raz to bolo ale úplne zblízka, aj keď len na okamih. Bolo to nejakých 25 rokov dozadu. Mal som vtedy Jawu 250 a vracal som sa domov z Hrochotskej doliny. Išiel som cestou cez "Háje". Je to cesta vedúca lesom, ale dobrá, vyasfaltovaná. Od "Hrochotského mlyna idete do kopca nejakých 600-700 metrov a potom to už ide nadol, možno nejaké 3 km (nikdy som to nemeral). Je tam dosť zákrut. Pomaly sa už stmievalo, ale ešte bolo dosť svetla, takže som išiel len tak, s vypnutým motorom. Sem-tam som pribrzdil, hlavne pred zákrutami - nechcel som sa zraziť s medveďom. Medvede tu ľudia, hlavne idúci autom za súmraku, stretajú dosť často. Otec raz jedného hnal autom pred sebou skoro pol kilometra, kým sa mu uráčilo zabočiť do hory. Práve som vchádzal do ďalšej zákruty, keď tesne popred mňa, snáď nejaké 2 metre, preskočil rys. Letel ponad cestu asi vo výške môjho tela. Išiel som možno nejakou tridsiatkou a chýbali snáď len zlomky sekundy, aby sme sa zrazili. No, neviem, ako by to bolo dopadlo. Raz som ešte našiel rysom strhnutú mladú laň. Bolo to v zime, neďaleko "Bugárova" nad Hrochotskou dolinou, takže som zo stôp mohol pekne vyčítať, ako sa to stalo. Číhal na starom, naklonenom buku, odkiaľ na ňu skočil. Zožral z nej len jedno zadné stehno a neviem, či sa k nej potom ešte vrátil.

[Paleccc]

Paráda, vidieť rysa je rarita Dúfam, že sa to aj mne niekedy pošťastí... Zatiaľ sa mi podarilo stretnúť sa "len" s divou mačkou.

[bb69]

Chcel by som ešte doplniť a možno i poopraviť svoje rozprávanie o koristi rysa, ktorú som našiel. Po napísaní príspevku som si pozeral obrázky rysov a všimol som si článok, kde sa píše, že rys nezvykne číhať na korisť na strome. Neviem, či je to skutočne povera, alebo nie. Miesto útoku sa nachádzalo v strmom svahu nad Hrochotskou dolinou - neskôr tam, bohužiaľ, vyrúbali celé pásy lesa. Starý, polospráchnivený buk bol dopoly vyvrátený z koreňov a jedna jeho hrubá vetva, na ktorej som našiel stopy rysa, bola sotva meter nad zemou. Uznávam, že sa to mohlo stať i tak, že bola proste len v smere jeho útoku a použil ju pri skoku. Každopádne, jeho stopy na strome boli.
12.10.2014 - Konečne som si kúpil nový foťák, takže môžem pridať aj nejaké snímky z terénu. Nafotil som miesto, ktoré je neďaleko od toho spomínaného (tam to bolo vyrúbané). A takéto prastaré buky tam ešte rastú (na snímkach s mojím mladším synom).

[Marcela]

Nedá mi nereagovat na otázku divočáků, protože právě tuto lesní zvěř považuji za asi nejvíce nebezpečnou.
Tento incident, co sem postnul nedávno Willy není v těchto končinách:

Událost se prý odehrála někde v severních Čechách na Turnovsku.

žádnou výjimkou, protože divočáci jsou tu jaksi přemnožení a žádný ze zdejších mysliveckých spolků neřeší jejich redukci pravidelným odstřelem, no je to dáno bohužel naší zdejší legislativou, a nenapomáhá tomu ani moc ta skutečnost, že je tu CHKO (chráněná krajinná oblast). A za další, že se v posledních letech všude kolem pěstuje buď řepka nebo jenom samá kukuřice. Sama bydlím od Turnova zhruba 13km. No musím říct, že tato oběť měla ještě vcelku štěstí, protože napadení divočákem se obvykle neobejde bez daleko větších následků. Viděla jsem spoustu podobných zranění, ale i daleko rozsáhlejších, a někdy i na pomezí hranice lidského života. Takový prase vás dokáže doslova rozpárat.
Nezřídka tu narazíte na kančí skupinky, rodinky… Na rozrytou půdu prakticky skoro na každém kroku. Ovšem nejhorší jsou, myslím si, divočáci samotáři. Samice s mláďaty je proti tomu mazel, protože nebude proti ničemu zbytečně riskovat útok, chrání si jen mladé.
Asi před 10-12 lety, kdy jsme s mým (dnes už bývalým) přítelem zpracovávali dřevo v nedalekých Prachovských Skalách, jsem na jednoho takového taky narazila. Čistili jsme po polomech jednu stráň, byl to opravdu hodně příkrý terén. Jeden řezal, druhý vyhazoval špalky na cestu nad námi. Ten co házel byl samozřejmě ve skluzu oproti pile, takže ve chvíli, kdy jsme naložili káru na odvoz a jeden (zpravidla přítel) ji jel domů vyložit, druhý zatím pokračoval v házení a dopravování všemožným způsobem dřeva co nejblíže nahoru k cestě. Už se pomalu stmívalo… byla jsem úplně dole a najednou slyším za zády, jak se něco prodírá porostem. Napadlo mě, že to budou asi srnky, kterých je tu poměrně dost. Ale k mému překvapení se vedle mě najednou vynořil divočák. První, co mi problesklo hlavou, bylo, jestli jsem vůči němu po větru nebo ne. Druhá, a hodně nepříjemná skutečnost pro mě byla, že se nedalo nikam utéct, natož aby byl v blízkosti aspoň nějaký strom. Nejbližší možnou záchranu skýtala skála asi 50m daleko, ale i když jsem na tom tehdy byla co se týče fyzické kondice ještě vyloženě víc než dobře, věděla jsem s jistotou, že nemám proti němu nejmenší šanci. To nebylo prase, to bylo hovado! Zůstala jsem zcela nehybně stát, ale hlavou se mi přitom promítalo neskutečné dějství, a kupodivu mi to (nejspíš díky adrenalinu) neobvykle pálilo. Vítr naštěstí zafukoval z opačné strany, a i když se ten „kolos“ na chvíli (asi 3-4m ode mě) zastavil a pozvedal párkrát rypák, nakonec se k mému upřímnému potěšení odebral opačným směrem. A až teprve potom, kdy mi zmizel z dohledu, se mi rozbušilo srdce a začaly podlamovat kolena. Nikdy bych nevěřila, že mi tohle několikavteřinové vypětí sebere tolik síly. Přiznám se, že jsem hned nato zamířila k té skále, kde jsem s obrovskou úlevou strávila zbytek čekání na poslední nakládku, a užívala si vůni čerstvě nařezaného dřeva. Úf teda

[bb69]

Prezradím na seba jednu, za ktorú sa až hanbím. Väčšina z tých, ktorým som ju vyrozprával, ma totiž za ňu len poriadne vyhubovala. Mal som vtedy, myslím, okolo 18 rokov. Po lesoch som sa vtedy túlal už asi 2 roky, väčšinou sám, pretože nikomu sa nechcelo chodiť so mnou od svitu do mrku. Ráno som sa zvykol poriadne najesť, aby som so sebou nemusel brať žiadnu zbytočnú záťaž. Vody som sa napil hocikde zo studničky alebo potôčika a nikdy mi nič nebolo. Jedinou záťažou mi bol vždy poriadne veľký nôž, najskôr to bol starý vojenský bajonet, neskôr mi švagor vyrobil v Podpolianskych strojárňach, keď tam ešte pracoval, parádnu dýku a-la Rambo, ktorú so sebou väčšinou nosím aj dnes. Vracať som sa zvykol často až neskoro po zotmení. Ale späť k príbehu. Bolo to niekedy v mesiacoch február-marec-apríl, kedy som sa zvykol túlať asi najviac (zainteresovaní si asi domyslia, prečo). Práve som vychádzal z takého zalesneného kopca (Šebová) na lúku, keď sa z kraja hory neďaleko odo mňa zdvihol diviak, nenáhlivo sa otočil a vošiel krívajúc do hory. Poriadne vo mne hrklo, no za tú chvíľu som si stihol všimnúť, že je vychudnutý na kosť. Hora bola ešte bez lístia, takže bolo aj pomedzi stromy vidieť pomerne ďaleko. Pozeral som za ním, ako sťažka, krívajúc napreduje a keď bol odo mňa nejakých 50 metrov, vybral som sa pomaly za ním. Premohla ma zvedavosť, čo s ním vlastne je a neprišlo mi to ani nejak nebezpečné, keď som videl jeho tempo. Možno som aj tajne dúfal, že sa stane to, čo sa potom aj skutočne stalo. Držal som si za ním stále odstup zhruba tých 50 metrov a vždy som popošiel len k takému stromu, na ktorý by som mohol v prípade potreby rýchlo vyliezť. V lezení po stromoch som bol vtedy priam majster, veď ešte pár rokov predtým som sa chodil hrávať na Tarzana do jedného zarasteného jarku, kde som mal aj svoju vzdušnú cestu po stromoch. Knihy o Tarzanovi som vtedy priam hltal. Ale zasa som odbočil. Prešiel som za ním ešte len nejakých 30 metrov, keď prvýkrát zastal a otočil sa. Srdce sa mi rozbúchalo a už som bol pripravený liezť na strom. No diviak sa znova pobral ďalej. Ja, samozrejme, za ním. Asi po 20 metroch sa to celé zopakovalo a znova sme sa obaja pohli dopredu. Tretíkrát už diviak nečakal a zjavne dopálený sa fučiac a krívajúc rozbehol na mňa. Nebolo mi viac treba a v momente som bol na strome. Dobehol až k stromu a zlostne odfukujúc si ma obzeral. Neliezol som vysoko, vedel som, že také 2 metre mi musia stačiť. Konečne som videl príčinu jeho krívania a strašného vychudnutia. Z pravej prednej nohy mu chýbalo asi 10 cm, zrejme následok strelného poranenia. Na konci mu trčala len holá, začiernutá kosť. Ktovie, ako dlho sa už takto musel trápiť. Po pár minútach som začal rozmýšľať, čo ďalej. Čo ak sa mu spod stromu nebude chcieť odísť? Jeho kly vyzerali stále hrozivo a bol pomerne vysoký - kedysi to musel byť statný kanec. Ak ináč nebude, odtnem nejaký konár, z kanady vytiahnem šnúrku a s pomocou bajonetu si vyrobím provizórny oštep, rozmýšľal som. No po chvíli sa diviak obrátil na odchod. Ešte sa zo dvakrát otočil dozadu a pomaly mi mizol z dohľadu. Ako tak pomaly krivkal, vychudnutý, so zvesenou hlavou, prišlo mi ho zrazu strašne ľúto a v duchu som si nadával, že som ho takto zbytočne prehnal. Iste mu potom, chudákovi, dlho netrvalo, kým niekde "zhasol". Keď som ho už nevidel, ani nepočul, zoskočil som zo stromu a pobral som sa aj ja opačnou stranou.

[Waldläufer]

Moj posledny stret s diviakmi, ktory som nadskrtol vo vlakne stopovanie, nebol taky strhujuci ako tie od bb69 a Marcely, ale snad predsa zaujimavy... Svagor ma vtedy povlacil krizom krazom lesom, videli sme kadejake stopy, lezoviska, trus, ale videli len par danielov. Ked uz nas od domova delil takmer posledny briezok zahucali sme do sipiny, vyzeralo ze jej neni konca. Okolo nas bol zapach ako v prasacom chlieve. Ja som to chcel otocit...ale svagrik mal pre taky pripad v ruksaku piraty. Hodil smerom ktorym sme chceli ist prvy, v hustine sa ozval praskot, diviak, asi nie velky, nas oblukom hustinou obehol. Hodil za nim este jedneho a diviak nadobro vzal roha. Pre istotu hodil smerom, ktorym sme chceli ist, este jedneho pirata. A vtedy sa ozval riadny lomoz Ale aj tento diviak zduchol bez toho aby sme ho videli. Keby sa rozbehol nasim smerom nebola ziadna sanca sa mu v tej hustine vyhnut. Lekcie, ktore som si z toho odvodil? Nuz, o starych kancoch som cital, ze vedu utiahnuty zivot, a ze sa neradi nechaju vydurit a pri hone sa majstrovsky vyhnu honcom. To by teda na toho druheho diviaka pasovalo. Tie diviaky nas museli davno zaregistrovat a predsa nic, ziadny utek, utok, ani znamka zivota. Myslim, ze s kancami je problem hlavne v case parenia, ked nimi lomcuju hormony, inak si myslim, ze ako kazde ine zviera sa cloveku vyhnu, pokial mozu. Druha lekcia je, ze si chcem do vybavy pribrat piraty, pre podobne pripady. Dovtedy som ich vzdy odmietal... Inac sme potom po par krokoch z hustiny vyliezli, na cistinku na briezku, na dohlad od posedu.

[Paleccc]

Ja si neviem pomôcť, ale tie petardy sa mi ako riešenie nepáčia. Podľa mňa to nemá v lese čo hľadať... Plaší a stresuje to zver široko-ďaleko, nie len na tom mieste, kde sa to používa. V lese sa zvuky dobre šíria a ozývajú... Ostáva po tom bordel a tak celkovo... Myslím si, že je to dosť nešťastné riešenie. Úplne stačí nahlas sa rozprávať alebo si pískať a zver sa pred človekom buď dobre ukryje, alebo sa mu vyhne.

[Borsuk]

Palecc s tvojím názorom sa dá len súhlasiť,veď ako by to vtom lese za chvíľu vyzeralo.Chodili by sme po lese ako hrdinovia v amerických
filmoch.Keď viem že sa budem pohybovať v teréne s výskytom medveďa používam mosadzné rolničky a malý zvonček s vysokým tonom,
s úmyslom včas dať o sebe vedieť.Som hlboko presvedčený,že keď maco o človeku včas vie tak sa mu vyhne.Tie tragédie pri stretoch
s medveďmi by vo väčšine prípadov vôbec nemuseli byť,ak by sme sa aj my ľudia dokázali a hlavne chceli prispôsobiť.
Howg.

[dodo]

Všetko s mierou -petardy nosím vždy,ale nie na rozhadzovanie po lese
Keď idem spať sám,a bez ohňa,alebo so ženou "na túlačku" v malom stane,a "cítim v kostiach",že som v rizikovejšom teritóriu,tak pred spaním buchnem petardu,a tie od zhoreného prachu smradľavé papieriky z obalu petardy rozhodím okolo táboriska ako pachový odpudzovač-funguje!(nie na hraboše )

[Waldläufer]

To Paleccc a Borsuk: Mojim prispevkom (nadvazujem na ten z predchadzajucej strany) som v prvom rade chcel povedat, ze ziadne zviera nieje patologicky agresivne. Tie diviaky museli vediet kde sme a napriek nasej blizkosti nezautocili a usli smerom od nas. Ludia maju tendenciu zvierata poludstovat - pripisovat im ludske atributy a vzorce spravania, ala "medved je inteligentne zviera", ale zvierata myslia a konaju ich druhu zodpovedajuco a nie ako homo sapiens. Co sa tyka piskania, rozpravania a rolniciek - to je vsetko pekne, ale ako som napisal, napriek tomu ze nas tie diviaky v tej hustine museli pocut prichadzat a rozpravat sa, usli az ked svagor praskol petardy, ten druhy diviak az po tretej - uvazte!!! Nikde som nenapisal, ze to bolo to najspravnejsie riesenie - tym by bolo vratit sa a obist hustinu aj s diviakmi. Ale vzdy lepsie ako na toho diviaka stupit... Sam som v principe proti petardam a celkovo zbytocnemu ruseniu zveri - ja osobne som doteraz v lese ziadnu nikdy nemal a nehodil. Poznam ludi, ktory ich odpaluju profylakticky pri kazdej hustine - to je absolutny nonsense! Ale som presvedceny, ze je treba pocitat a byt pripraveny na mozny utok a mat teda aj nieco na odplasenie zveri, hoci aj petardu. Je to lepsie aj pre zviera - medveda by po utoku na cloveka zastrelili. Preto aj sami biologovia a ochranari odporucaju napriklad v miestach s vyskytom medveda nosit sprej - a ten sposobi isto vacsi stres ako petarda. A na zaver - v konecnom dosledku uvedomely bushcrafter najlepsie predide ruseniu zveri tym, ze bude sediet za pocitacom a prispievat do fora.

[bb69]

Dnes o 13.30 - mladý, asi 100-120kg medveď. Bol som na hríboch, vracal som sa od "Bugárova" smerom na "Dlhú jamku". Pohyboval som sa v zmiešanom bukovo-dubovom lese, nablízku žiadne húštiny. Na praskot konárikov som zdvihol hlavu a zbadal som ho asi 30 metrov pred sebou, ako beží smerom odo mňa. Predtým som nepočul, okrem cupkania žaluďov, žiadny iný zvuk, takže sa tam asi na nich pásol. Bol dobre vypasený, zadok sa mu len tak natriasal. Po chvíli som sa vybral v smere jeho úteku, pretože sa mi nechcelo robiť nejaké veľké obchádzky na ceste domov. Aj tak mohol byť už kdekoľvek. Zvyšok cesty prebehol v kľude a už som nevidel žiadneho živého tvora, okrem ryšavej veveričky. A tu je dnešný biedny úlovok - kuriatka a lieviky.

[bb69]

Ešte raz k tým petardám: kedysi som ich vo vrecku nosil aj ja - ako krajné riešenie. Nikdy som žiadnu nepoužil a pri stretnutí s medveďom zoči-voči pred 5 rokmi som sa na to, priznám sa, neodvážil, takže som ich prestal nosiť úplne.

[bb69]

A toto nájdete u nás snáď na každej lesnej ceste. Odtlačená predná laba - to už vyzerá na slušného maca. Tá kôpka zasa dokazuje, že maco robil dozber niekde na obilnom poli.

[Willy]

NEODBYTNÝ TOKAJÍCÍ TETŘEV

Na hiking.sk jsem narazil na tenhle článek. Stojí za to, si to krátké povídání přečíst -
http://hiking.sk/hk/ar/3503/suboj_s_hlu ... ref=ar_new

Připomnělo mi to moje zážitky ze setkání s tetřevem, o kterém jsem psal minulý rok -
viewtopic.php?f=36&t=106&start=150#p27490
Nedávno jsem probíral v počítači staré fotky a našel tam ještě pár snímků, dotýkajících se stejného tetřeva.

TAK TO JE ON

Stalo se to po ránu. Byli jsme na lovecké chatě, ve které jsme trávili pár dní volna.
Jačko, který se právě vrátil z venku, nám ve dveřích oznámil: "Tak ten tetřev, co jsme ho v předchozích dnech fotografovali, se rozhodl nás navštívit osobně!"
A skutečně, přišel sněhem po našich stopách z asi kilometrové vzdálenosti.

DETAIL ZOBÁKU

Rozhodl jsem se zjistit, kde má takový "roztokaný" tetřev svojí hranici opatrnosti. Sestoupil jsem po pár schůdcích ven a on mne hned vyhodnotil jako ten nejvhodnější objekt k tokání a s chutí mne začal pronásledovat. Netrvalo dlouho a tetřev za mnou stoupal na verandu chaty.

Následoval můj přesun do otevřených dveří, které ústily do tmavé chodby.
Na prahu se tetřev sice na chvíli zastavil, ale když jsem z chodby odbočil dalšími dveřmi do kuchyňky, srdnatě se pohnul směrem dovnitř.

Jačko, Mišo, Zdeňka byli také uvnitř v chatě. Vyhodnotili jsme, že by náš hlucháň mohl uvnitř místnosti začít zmatkovat a spálit se třeba o kamna a tak jsem experiment raději ukončil. Začal jsem se tedy vracet ke vchodovým dveřím. Vzhledem k tomu, že jsem měl v ruce hůl, tak se naše role trochu vyměnily. Na verandě Zdeňka ještě udělala pár snímků a pak jsme se vrátili do chaty na snídani.

Když jsme asi za půl hodiny vyráželi na celodenní výpravu, ještě na nás stále čekal venku.

Pro jistotu jsme vyrazili poněkud svižněji a tak tetřev brzo zůstal daleko za námi. Nás čekal mlžný horský den.

FOTO: Zdeňka