Ahoj,
na žiadosť chalanov z témy "Stretnutie s medveďom a s inými nebezpečnými zvermi" som sa rozhodol priblížiť Vám moju cestu naprieč Slovenskom. Moje zážitky, pocity a postrehy Vám sprostredkujem cez zápisky v mojom denníku. V ďalších príspevkoch sa pokúsim odpovedať na všetky otázky, ktoré ste mi položili a samozrejme priložím aj zopár fotiek.
Dúfam, že môj článok bude pre Vás aspoň v niečom užitočný a budem rád ak niekoho motivuje k tomu, aby trávil viac času v našej krásnej prírode.
Cesta hrdinov Slovenského národného povstania – jún/júl 2014
O Ceste hrdinov SNP sa dozvedám viac – menej náhodou, narazil som na ňu pri večernom surfovaní po internete a hľadaní vhodných trekov na víkend pre mňa či vo dvojici spolu s Líviou. Takto sa postupne dozvedám o Ponitrianskej magistrále, ktorá sa začína v Nitre a prechádza celým pohorím Tribeč, cez rôzne hrebeňovky, o ktorých som už v minulosti počul, až po „kráľovnú“ hrebeňoviek a dĺžkových trás na území Slovenska – Cestu hrdinov SNP, ktorej začiatok sa nachádza na Duklianskom priesmyku – sever východného Slovenska, hranice s poľskom – ďalej cesta prechádza hrebeňmi mnohých pohorí Slovenska – najvyššie body cesty sa nachádzajú na hrebeni Nízkych Tatier, ktorý cesta SNP po celej dĺžke kopíruje - až po sútok Dunaja a Moravy pod hradom Devín. Dĺžka celej trasy meria približne 751 km a jej názov je odvodený od postupu spojeneckých vojsk, pri oslobodzovaní krajiny spod okupácie fašistov v roku 1944. Na území Duklianskeho priesmyku a Údolia smrti, sa v tom čase odohrávali najkrutejšie boje, ktoré v súčasnosti dokumentujú pamätníky padlým vojakom.
Spočiatku som si o ceste čítal zo zvedavosti a nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by som ju mohol sám reálne prejsť. Časom som sa dostal k článku o Ceste SNP, ktorý napísal chalan s prezývkou Maník. Narazil som na jeho blog, kde veľmi detailne a pohodovo popisuje viacero dĺžkových trás (hrebeňoviek). Neskôr som sám seba prichytil, že sa na stránky o Ceste SNP vraciam stále častejšie, v mysli si kontrolujem a porovnávam vybavenie, že pred spaním si predstavujem sám seba s batohom na chrbte ako šlapem skrz hrebene Slovenských hôr...
V zime 2014 si ako predsavzatie na leto, dávame s Líviou hrebeňovku Nízkych Tatier. To má za následok postupné dokupovanie a vylepšovanie turistickej výbavy a všetkého potrebného čo by nám mohlo na hrebeňovke chýbať. Čo neskôr veľmi oceňujem.
Ako sa blížilo leto uvedomil som si pominuteľnosť školských čias a dlhých letných prázdnin a viac menej bez rozmyslu, som odoslal mail partii chalanov, ktorí plánovali Cestu SNP na jún 2014. Obratom mi prišiel e-mail s itinerárom cesty a s popisom jednotlivých etáp. Ja som svoju účasť potvrdil a začal sa kolotoč príprav a dopĺňania zvyškov výbavy. Týždeň pred plánovaným odchodom som mal v izbe rozložené všetko potrebné vybavenie a nechýbalo mi ani odhodlanie túto cestu prejsť. Stalo sa však presne to, čoho som sa najviac obával. Akcia sa zrušila... S tým som sa však nedokázal uspokojiť a začal som na poslednú chvíľu hľadať náhradné riešenie. Podarilo sa. Skontaktoval som sa so 17 ročným študentom Viktorom, ktorý plánoval, rovnako ako ja, prejsť Cestu hrdinov SNP v rozmedzí mesiacov jún a júl. Štart bol naplánovaný na 23. júna a ja som mal skoro mesiac voľna, počas ktorého som sa radšej nesnažil myslieť na to čo ma čaká...
V nedeľu 22. júna si užívam posledné chvíle domácej pohody. Batoh pobalený, snáď mi nič nechýba. Zoznam vecí som si prechádzal najmenej sto krát. Poobede som sa s Líviou rozlúčil, zajtra nastupuje na dvoj týždňovú prax do nemocnice v Dunajskej strede. Zostávam doma sám s mamou, začínam byť trošku nervózny, opäť si prechádzam zoznam a snažím sa na nič nezabudnúť. Celú noc a nasledujúce ráno budem cestovať, preto sa snažím si pospať v predstihu, ale to sa mi vôbec nedarí. O polnoci mama trvá na tom, že ma pôjde odprevadiť na stanicu. O pol jednej v noci sa lúčime a ja vyrážam do Lučenca, kde sa máme stretnúť s Viktorom a odkiaľ nás jeho otec odvezie až na Duklu. Sadám si do prázdneho vlaku a prenasledujú ma zmiešané pocity. Som trošku nesvoj z toho, že sa nemôžem poriadne vyspať, dúfam, že mi kvôli tomu sily chýbať nebudú.
Denník:
23.6., prvý deň – začiatok
0:37, rýchlik Poľana, smer Lučenec. Mama trvala na tom, že ma pôjde odkopnúť na stanicu. Bol som rád... Mám pred sebou 3,5 hodinovú cestu vlakom – bojím sa zaspať, mám pri sebe „plnú poľnú“. Hlava plná otázok, očakávaní, obáv i túžby. Už čoskoro sa prvý krát uvidím s Viktorom, mojím spolucestovateľom. Netuším čo všetko ma zajtra čaká, (okrem 35 km treku) ale viem, že mojou nevýhodou bude spánkový deficit...
23.6., prvý deň – pokračovanie...
9:30 vyrážame v dobrej nálade Viktor, Michal (alias Kenny) a ja. Cesta po Medvedie ubiehala rýchlo, stratili sme však značku a omylom prešli až do Hunkoviec. Viac ako 5 zbytočných kilometrov. Našťastie nás milý pánko vzal naspäť do Medvedieho, kde sme pokračovali po červenej. Teraz ležíme hotový v útulni na Čiernej Hore – nekonečná cesta – cca 40 km. Strecha nad hlavou, miesto na spanie, oheň horiaci v krbe... Idylku ruší iba to, že už nemáme vodu. Preto plánujeme raňajky o pár kilometrov ďalej – na Makovici, kde sa nachádza prameň. Dobrú noc
24.6., druhý deň
Krátko po polnoci píšem tieto riadky, po dobrej večeri (vifon + špageti) kdesi v parku v Bardejovských kúpeľoch, kde sme si už po tme rozložili stany. Ráno sme začínali na Čiernej hore, na Makovici sme nenašli prameň, takže bez vody a bez raňajok sme šlapali po prvú obec (Kurimka), kde som si dal svoje 1. pivo cesty SNP a fajn obed. Dnes mi odišli šľachy na kolenách (zrejme zápal od preťaženia), celý deň kráčam so sebazaprením, miestami nevládzem zohnúť nohu v kolene...
Pri hrade Zborov strácame značku, našťastie len na krátko. Prechádzame centrom cigánskej osady – cítim sa ako Jeremy Clarkson na tripe v Rumunsku. Malé, holé cigánčatá nás v húfoch obklopujú a vyprevádzajú z osady. Znovu strácame červenú pri Stebníckej Magure. Po zotmení šlapeme po žltej až do Bardejovských kúpelov, kde nás odprevádzajú poľovníci, ktorým sme vyplašili všetku zver. Nálada dobrá, nohy v p*či...
25. 6., tretí deň
Budíček 7:30, zbalili sme veci a šlapali smer Bardejov. Veľmi rýchlo zisťujem, že šľachy na kolenách sú K.O. V Bardejovských kúpeľoch neviem vyjsť ani posraté schody. Zatínam zuby a šlapem... V Bardejove raňajky, nová fľaša, pivo. Nálada lepšia... Na nohy vážne nevládzem, ale idem ďalej... Nasleduje kúpeľ a pranie bielizne na rybníku v Hervartove. Stupák na sedlo Žobrák, kde by som rád zakempil, ale kvôli dennému rozpisu ma chalani prehlasovali a ideme ďalej. Sám nechápem ako som došiel až do útulne na Čergove – 23.00. Posledné 2,5 hodiny sme mali výdatný dážď, šlapali sme po tme s čelovkami a útulňu sme v tme a tmavom lese za dažďa nevedeli nájsť. Momentálne máme oheň, jedlo a sušíme veci. Ja začínam mať krízu kvôli nohám. Premáham sa každý deň, siaham si až na dno, kvôli bolesti neviem dvíhať ľavú nohu a pravá je už na tom tiež podobne. Lieky zatiaľ nezaberajú – každý deň šlapeme skoro nonstop od rána od 8:00 až do cca 23:00... Bodol by oddych. Snáď zajtra v Šariši...
26.6., štvrtý deň
Celú noc som sa zobúdzal na zimu a mal šialené sny, ale na útulni Drina sa mi aj tak spalo pohodovo. Ráno nám trvalo strašne dlho kým sme pobalili a pozbierali všetky (ne)zmoknuté veci. Dnes bol náznak zlepšenia, čo sa týka bolesti šliach/väzov, ale aj tak nič moc. V obci Terňa sme si dali obed, potom sme zase omylom zišli zo značky a prešli o jednu dedinku viac, kde mi jedna milá slečna dala lieky, na tie moje nohy... Skončili sme vo Veľkom Šariši, kde sa nám nepodarilo splašiť ubytovanie, tak sme sa odviezli busom do Prešova, kde nás ubytoval Kennyho kamarát. Prvá sprcha, postele, domáce koláče... Proste luxus. Kennyho mama nám priviezla spacáky od Viktorových rodičov, pre mňa aj pre Viktora, lebo v pôvodných nám bola zima. Teraz ležíme v POSTELI a pomaly sa chystáme spať. Zajtrajší cieľ je Kysak. Dúfam, že nohy budú poslúchať, už 3 dni idem na hranici možností. Ráno sa vraciame busom do Veľkého Šariša, kde pokračujeme v ceste tam, kde sme prestali.
27.6., piaty deň
Ráno nás čakali raňajky, kávička, proste parádička. Nohy sa zdajú byť lepšie, mám z toho dobrú náladu. Busom sa vraciame do Veľkého Šariša, odkiaľ pokračujeme smer Kysak. Prvý deň čo sa mi šlape celkom fajn a užívam si aj okolie. Prechádzame cez Radatice, Prokopov mlyn, sem tam stojíme na jedlo a pivo. Večer cca 19.00 sa ozývajú nohy, zase ma hnevajú – som tam kde pred tým – a posledných 10 km sa mi ide veľmi ťažko. Okrem toho mám 7 veľmi štipľavých pľuzgierov a bolavý chrbát, to sú ale maličkosti... Večer spíme u chalana blízko Košíc (Aleš), odviezol nás z Kysaku k nemu domov, niekde do blízkej dediny, ráno sa vraciame do Kysaku. Verím, že v ďalších dňoch sa mi dajú nohy dokopy. Potešila sprcha a varená večera. Cesta bola dnes celkovo veľmi pekná...
28.6., šiesty deň
Ráno sme sa zamotali a kým nás Aleš vysadil v Kysaku a začali sme šlapať, bolo 11:15. V Kysaku a v jeho okolí bolo krásne a malo to pre mňa zvláštnu atmosféru, pretože sa tam narodil môj nebohý dedo. Vystúpali sme na Jánošíkovu baštu, kde sme mali top výhľad. Lesom sme pokračovali až na rázcestie pri Kavečanoch (Košice), kde sme dali pauzu s Kennyho indiánskymi kamošmi. Ďalej sme sa rozdelili. Kenny šiel nakúpiť do Košíc a ja s Viktorom sme dali skratku po zelenej, čo sa nám veľmi oplatilo, keďže po ceste varili Košičani guláš. Pohostili nás (guláš bol parádny) a ako bonus nám na cestunabalili sladké... Okolo 21:00 sme dorazili k chate na Jahodnej, kde sme chceli v okolí prespať, bolo tam viacero vhodných miest, prístrešky a podobne, ale Kenny bol neoblomný a presvedčil nás aby sme vyšlapali ďalej na Chatu Lajoška, kde sme dorazili 22:30 – poslednú 1,5 hod. sme šlapali s čelovkami, Viktorovi sa podarilo spadnúť... Prestávajú sa mi tieto nočné pochody páčiť a presadil som skoršie vstávanie a príchody do cieľa za svetla. Nohy sú už lepšie, aj keď to stále nie je ono. Na chate sme dali pivo a šošovicovú a ideme spať. Čakajú nás 3 – 4 dni bez civilizácie... Dobrú noc
29.6., siedmy deň
Konečne vstávame skôr. Po fajnových raňajkách (buchty) vyrážame. Hneď za chatou nasleduje krátke strmé klesanie, na ktorom s prekvapením zisťujem, že moje nohy ešte ani zďaleka nie sú v poriadku. Nedokážem zísť kopec. Nohy štrajkujú... V polovici klesania to vzdávam a oddychujem. Chytila ma obrovská kríza. Našťastie sa to volajako poddá a šlapem ďalej. Na chate Erika si dávame obed a s Kennym pivo a borovičku k mojim meninám. Cesta je krásna, zatiaľ jeden z najkrajších úsekov. Rozhľadňa na Kloptani ponúka neskutočné výhľady. Večer sme si našli miesto v lese, neďaleko prameňa, opekáme klobásky a blíži sa veľká búrka. Dúfam, že stan vydrží. Veľmi mi už chýba Lívia. Zrejme to bude drsná noc... Už bijú hromy...
30.6., ôsmy deň
Hláška dňa – „Takto sa oddeľujú chlapi od plevelu.“
V noci bola riadna búrka, po všetkých tých polomoch, ktoré sme videli po ceste, som sa miestami modlil aby ma niečo nezavalilo. Prežili sme Ráno prestáva pršať, balíme veci a 8:15 vyrážame z lesa pri prameni pod Kloptaňom. V kúpeľoch Štós nenachádzame žiaden obchod, ani otvorenú reštauráciu, tak šlapeme ďalej. Začína znova pršať – igelitky na nohách to istia. Po ceste na Pipitku (Volovské vrchy) sú už aj igelitky zbytočné. Preliezame cez vývraty a polomy. Trasa, ktorá mala trvať menej ako hodinu, trvá tri. Červenú značku križujeme cez vrchol Pipitky, lebo terén nám nedovoľuje sa jej držať. Pár metrov pod vrcholom sme vyrušili medveďa, ktorý nám vrčaním dal najavo, že sa mu naša prítomnosť nepáči. Tak sme medveďovi dali zbohom a cez vrchol zbehli späť na červenú. Časovo sme na tom biedne, pripravujeme sa na nočné šlapanie, potrebujeme sa dostať na Chatu Volovec. Po zotmení je to o hubu, nasledujú ďalšie rúbaniská, spustil sa riadny lejak a na náveternej strane kopcov (kade ideme) fúka ostrý nárazový vietor, k tomu zima a tma. Mapy sa nám rozpadli v rukách. Červenú značku sme naposledy videli na spílenom strome, predierame sa v noci niekde v húštinách a hľadáme značku. Našťastie sa nám ju podarilo nájsť a po ďalších asi dvoch hodinách sme dorazili na Chatu Volovec, ktorá je chvála bohu otvorená. Posledné kilometre mi zase odrovnali nohy, miestami je bolesť šliach neznesiteľná. Zmokli sme na kompletku aj s batohmi a pláštenkami, sušíme veci a vychutnávame si fajnový čaj a poriadnu večeru. Dorazili sme až pred polnocou, takže až okolo polnoci ležíme zničený v posteliach... Chatár Medveď sa o nás príkladne stará
1.7., deviaty deň
Oddychový deň na Chate Volovec. Chatár Medveď nám vyvára všelijaké špecialitky. Na raňajky párky, na obed pre každého 12 pyrohov so slaninkou, na večeru máme kuracie medajlónky so zemiakmi a uhorkovým šalátom. Ako dezert sa podávali palacinky s citrónovou kôrou v cesíčku, plnené domácim jahodovým lekvárom a čokoládovou polevou. Cítime sa ako v raji. Vysedávame na slniečku, sušíme veci zo včera a užívame si výhľady. Zajtra vstávame o šiestej s cieľom doraziť do Dobšinej. Na tento komfort a atmosféru budeme ešte dlho spomínať...
2.7., desiaty deň
Hláška dňa – „Ťa zaj*bem bodákom!“
Ráno sme sa rozlúčili s Medveďom, spravili si pamätnú foto, dali si čajík, praženičku a vybrali sa smer Nízke Tatry. Ako naschvál ráno spŕchlo a hneď na úvod sa nám premočili boty. Mal som z toho celý deň blbú náladu – pľuzgiere boleli. Asi 2 hodiny cesty od chaty Volovec sme narazili na zápalkáreň (vývraty, polomy), kde sme prechádzali miestami až akrobaticky – na niektorých miestach sa nedalo prejsť s batohom, tak sme si ich potom postupne prehadzovali. Z horských hrebeňov sme mali krásne výhľady. Večer (18:30) sme prišli do Dediniek, kde robíme nákup na 4 dni. Batoh riadne oťažel... Kávičku dávame v hoteli pri Palcmanskej maši – znovu začína liať. Na noc sme sa nasťahovali do neďalekej krytej zastávky, kde si varíme večeru a ideme spať. Miesta je tak akurát pre troch. Ja spím najbližšie ku dverám, tak dúfam, že ma ráno nik nepristúpi... Zajtra nás čaká Kráľova Hoľa.
3.7., jedenásty deň
Celú noc lialo... Na tvrdej zemi v zastávke na Dobšinskej Maši som sa dobre nevyspal – ešte k tomu aj krátko. 6:15 vyrážame, vonku je zima, silno fúka a je mokro – nálada nič moc. Ide s nami aj pes – Husky, ktorého nechávame po ceste bačovi, ktorí nám sľúbil, že ho odvedie naspäť do dediny. Cesta bola krásna, výhľady perfektné – juh Slovenského raja. Stretáme poľovníkov z Nitry, ktorí nám vravia, že je v lesoch veľa medveďov. Šlapanie mi ubieha pomaly, bolia ma nohy a mám už menšiu ponorku. Držím sa vzadu a rozmýšľam sám nad sebou... Do Telgártu sme dorazili krátko po 13:00. Dali sme si pivko a hodinku oddýchli – máme dobrý čas. Na Kráľovu Hoľu prichádzame okolo 18:00, je jasno, sú tu nádherné výhľady, nálada stúpa. Uložili sme sa v núdzovej miestnosti pri vysielači – nie je väčšia ako včerajšia zastávka – zmestíme sa sem akurát traja + veci. Idem skoro spať, zajtra bude dlhý deň...
4.7., dvanásty deň
Cesta z Kráľovej Hole do Andrejcovej bola krásna a ubiehala v pohode. Ďalej sa zmenil terén, ubúdalo výhľadov a začal som zaostávať. Šlapali sme cca 25 km a pribl. 12 hodín, takže som bol maxi zničený, mal som už toho celého plné zuby. Večer okolo 18:00 prichádzame na Ramžu. Stretávame sa tu s kopou dobrých ľudí, ktorí nám ponúkajú jesť, piť, rozprávame sa a ja pomaly zabúdam na celodenné trápenie. Tieto riadky píšem ležiac na poschodovej prični a dúfam, že sa do rána nestrepem. Mierne podgurážený pivkom a 58čkou pálenkou dávam svetu dobrú noc...
5.7., trinásty deň
Na Ramži sa spalo celkom fajn, až na to, že som spal na poschodovej prični, kde som sa väčšinu noci bál, že spadnem. Našťastie, nestalo sa tak. Cesta na Čertovicu trvala iba asi 1,5 hodinku. Po ceste sme videli vretenicu. Majiteľ motorestu je Viktorov kamarát, tak ho vzal dokúpiť naše – už pomaly kritické- zásoby jedla. V reštaurácii sme sa najedli, dali pivko a dokonca aj Latte! Ako bonus sme dostali na všetko zľavu a zadarmo 3 rezne na cestu. Cesta na Štefáničku trvala ďalšie cca 3,5 hod. Dnešok bol fajn, oddychový deň. Výhľady cestou pod Ďumbier boli parádne a cesta ubiehala príjemne a vcelku rýchlo. Tieto riadky píšem na Štefáničke pri krbe Po fajnovej sprche, najedený a príjemne unavený. Spať budeme na chodbe, na matracoch – šetríme. Už som ich poobede na hodinku otestoval a bolo to žúžo Konečne nie tvrdá karimatka. Zajtra vyrážame skoro, tak dám kakavko, umyjem zuby a šups do postele...
Na vrchol Ďumbiera som sa nedostal, kochám sa výhľadmi z chaty a som rád, že si môžem aspoň trochu vydýchnuť...
6.7., štrnásty deň
Po rannej praženici vyrážame ďalej na západ. Po asi 1,5 hod. sa ocitáme na rázcestí pod Ďumbierom. Na vrchol som vystúpil sám – chalani tam už boli. Keď hovorím sám, tak to myslím doslovne. Celú cestu som nikoho nestretol a aj vrcholový výhľad a atmosféru som si užil iba ja – bez ľudí. Bol to pekný štart do nového dňa. Pokračujeme ďalej na Chopok, kde si na Kamienke dávam perfektné parené buchty a kofolu. Netrvá dlho a sme na Chabenci. Neďaleko od útulne Ďurková, kde sme dorazili už o 14:30. Obed si varíme z vlastných zásob. Stretli sme českého turistu, s ktorým debatujeme a vymieňame keksík (Milu) za 0,5 kg müsli, kávu a pár kúskov sušeného mäsa Večeru sme si objednali – cestoviny s mäsom, neskôr sa dozvedáme, že pre nás SNPčkarov je grátis Som už dosť unavený, celý deň ma prenasleduje ponorka a ani telefonát s Líviou to nezlepšil, tak som v spacáku zalezený už o 21:00. Aspoň mám chvíľu len sám pre seba...
7.7., pätnásty deň
Ráno o 8:10 vyrážame z útulne Ďurková. Posledné etapy NAPANTU ponúkali krásne výhľady. Nálada je dobrá. Som rád, že po dnešku bude hrebeň NT za nami a s ním aj viac ako polovica našej cesty. V prístrešku v Hiadeľskom sedle dávame obed a ja pri prameni aj „sprchu“ a čistú košeľu. Prekrásny bol Kozí chrbát, na ktorý sme vystúpali z Hiadeľského sedla. Na Donovaly prichádzame okolo 17:30 a príchod oslavujeme sladkosťami a maškrtami. Večeriame pizzu v blízkej drevenici za celkom rozumnú cenu. Spať sa chystáme niekde pod strieškou, vyzerá to tak, že v noci bude zima. Zajtra ma čaká na pošte balík – boty a peniaze – teším sa.
8.7., šestnásty deň
Včera spali chalani pod strieškou a ja na lúke v stane – pri opustenom hoteli. Ráno som si šiel vyzdvihnúť poštu. Veľmi som sa všetkému potešil – všetko sa zíde – najmä náhradné boty a termo spodky. Po doplnení zásob v obchode mám najťažší batoh za posledné 2 týždne, tipujem tak 19 – 20kg. Nasleduje brutálny stupák z Donovalov na vrch Zvolen, kde nás zastihol predvoj blížiacej sa búrky. Schovali sme sa v lese a za 5 min. bolo po daždi. Ďalej som sa cítil tak, že nás búrka naháňala celý deň – hrmelo nám za pätami, sem tam popŕchalo... Pretĺkali sme sa mladými hustými bučinami, prekonali sme veľa menších, ale o to strmších klesaní a stúpaní. Hrebeň Veľkej Fatry bol veľmi členitý – vytŕčajúce skalné veže, malé bralá a pod. – a moc pekný. Búrka nás opäť dostihla na Krížnej, kde fúkal silný nárazový vietor, mrholilo a blýskalo sa každú chvíľu. Onedlho sme dorazili na útulňu Kráľova studňa – v hodine 12tej. Viditeľnosť z minúty na minútu takmer nulová a začalo poriadne liať. V útulni je diera v streche a na X miestach preteká. Aspoň najväčšiu dieru sme provizórne prekryli igelitom. Dnes mám narodeniny – 25. Chalani ma prekvapili – dotrepali sem až z Donovalov 2 pivá, nutellu , broskyňový kompót a 2 sáčkové kávy. Teším sa! Najedli sme sa. Hodili celtu pod strechu, aby na nás nekvapkalo a spíme na zemi. Pri písaní popíjam kávičku – uvarenú v rozrezanej plechovke od piva... Paráda
9.7., sedemnásty deň
Hláška dňa - Viktor slimákovi: „Prekročil si najnižšiu spomalenú rýchlosť ty k*kot!“
Na počudovanie som sa v útulni vyspal dosť dobre – aj napriek deravej streche a neustálemu dažďu. Ráno sa nikomu veľmi nechce do dažďa, tak si dávame najbližší možný cieľ – hotel Kráľova studňa (asi 1 km) a v ňom fajnovú kávičku. Stretáme tam cyklistov na tisícmíľovke (SR, ČR 1660 km). Dnes prechádzame Kremnickými vrchmi – nádhera. Krásne lesy, s tajuplnou atmosférou. Jediné čo nás nervuje, je v rôznych intervaloch opakujúci sa dážď. Dnes sme znovu počuli medveďa, bol ale dosť ďaleko... Spíme v hoteli Minciar v rekreačnom stredisku Skalka, pri Kremnických Baniach.
10.7., osemnásty deň
Noc v posteli telu prospela, nehovoriac o sprche a suchom oblečení. Škoda však, že sme spali menej ako 7 hodín. Čaká nás 35 km cesty. Vyrážame za rannej hmly. Po pár km v Kremnických Baniach už krásne svieti slniečko. Horský terén a lesy na hrebeňoch hôr dnes striedajú lesné chodníčky, lúky i asfaltky. Zakrátko prechádzame z Kremnických vrchov do pohoria Žiar. Bez veľkých prevýšení ubieha cesta rýchlo. Asi po 30 km (cca 5 km pred Štyrmi Chotármi – pôvodný cieľ) sme našli krásnu chatku s prístreškom, sedením i ohniskom, kde predčasne zhadzujeme kotvy. Teplo ohňa mi dodáva silu do ďalších dní...
11.7., devätnásty deň
Noci som sa trošku obával, ale prebehla bez problémov – nemali sme žiadnu nočnú návštevu. Deň bol ťažký. 35 km dlhá cesta, k tomu sme 4 krát zmokli, predierali sa trávnatými lúkami a brodili sa v lepkavom bahne pri výstupoch na početné vrcholy a hrebene. Po asi 12 hodinách cesty sme dorazili do Fačkovského sedla. Nútene sa ubytovávame v hoteli Kľak, kde sušíme veci a dávame si večeru v neďalekej Kolibe. Ubytovanie platíme našťastie len za dvoch. Najkrajší moment dňa bolo stretnutie s medveďom, ktorý nás zavetril, postavil sa na zadné, skontroloval situáciu a odbehol do lesa. Krásny mladý maco Všetkým nám zodvihol náladu!
12.7., dvadsiaty deň
Ráno vyrážame skoro. Som rád, že mi uschli preprané veci – mali sme ohrievač. Ako rannú rozcvičku šlapeme kopec pri hoteli, ktorý v zime slúži ako zjazdovka. Je zima a mokro, všade blato, šmýka sa. Pri prvom väčšom zostupe som sa šmykol a padol rovno do blata. Proste super začiatok dňa... Predierame sa mokrými bukovými lesmi a lúkami s vysokou trávou. Neskôr sa vyjasňuje, otepľuje. Prechádzame cez Čičmany – obed, nákup, Zliechov až po Srvátkovu lúku, kde objavujeme obrovský zraz trampov, ktorí sú veľmi pohostinní a tak máme pivo a jedlo zadarmo. Stretávam nožiara Gofiho. Pred polnocou sa poberám do spacáku – pod holým nebom.
13.7., dvadsiaty prvý deň
Rozlúčili sme sa s perfektnou atmosférou trampského tábora a pomaly sa z rána vydávame v našej ceste ďalej. Hneď v úvode nám stojí v ceste majestátny vrch Vápeč, z ktorého si užívame pekné výhľady. Nasleduje dlhá, únavná a pomerne jednotvárna cesta do Kubry (Trenčín), kde spíme u známeho – Tóna. Prišla mama, Robo a Miško – priniesli zásoby, dobré jedlo, nafukovaciu karimatku a hlavne náhradný batoh – môj staručký Treksport sa už potrhal. Teším sa, že som ich aspoň na chvíľu videl a že sme trošku pokecali. Domáci sú veľmi milí, starajú sa o nás. Večer pozeráme fotky a čaká nás noc na posteli
14.7., dvadsiaty druhý deň
Ráno s hrôzou zisťujem, že batoh od Láďa má úplne biedny chrbtový systém, ktorý by nevydržal ani deň – začal sa párať už po prvom dvihnutí. Tak sme v Trenčíne stratili kopu času (a ja aj peňazí), lebo som si musel kúpiť poriadny batoh. Nakoniec som si vybral Pinguin Explorer 75l, čo je myslím si dobrá kúpa. S novým batohom cesta ubieha fajne aj keď už cítiť, že sme veľmi dlho na cestách. Prechádzame cez Drietomu a nikomu sa veľmi nechce, tak si dávame 2 pivá v strašnom teple, čo samozrejme hneď poriadne cítim. Večer prichádzame do Čiech (Biele Karpaty), na Moravu, kdesi pod Mikulčin vrch – obec Kykula. Na „horskej“ chate si dávame dobrú večeru a pivko. Následne sme zakempili na lúke pri chate, odkiaľ máme parádny výhľad na Biele Karpaty. Testujem nafukovaciu karimatku – paráda! Ja mám rozložený stan a chalani spia pod holým nebom. Sme otočený smerom na východ, takže budeme vstávať s východom slnka a jeho rannými lúčmi Cesta sa nám už pomaly kráti, začínam sa tešiť domov.
15.7., dvadsiaty tretí deň
Dnes má Miško 5 rokov. Ako ten čas letí... My šlapeme z Kykuly na vrch Javorina. S Viktorom sme sa zakecali a zišli zo značky, tak sme si nadbehli asi 3 – 4 km. Holubiho chata pod vysielačom vyzerá ako rozpadnutý chliev. Čaká nás ale príjemné zistenie, že z vnútra je všetko tip – top, len vonku sa rekonštruuje. Vo dverách nás víta veľký papagáj Ara s pokrikom Ahooooj! Na obed si dávam hovädzí vývar, bryndzové halušky, pivo, hranolky a parené buchty. Paráda! Prišli sme až do Myjavy – 48 km. Mám dosť... Spíme pri rodinných domoch, na lúke v stanoch.
16.7., dvadsiaty štvrtý deň
Ráno sme vstávali až o 7. Šli sme nakúpiť do Lidlu – raňajky a neskôr na kávu a kolu + záchod. Šlapeme v strašnom teple až po Mohylu M.R.Š. na Bradle, kde v podstate končíme cestu SNP a začíname Štefánikovu magistrálu. Okolo 18:30 sme s Kenym preskúmali Dobrovodský hrad – 3. najväčší na SR. Cestou v lese stretáme starobylí (židovský) cintorín, zastrčený v lese. Srší tajomnou atmosférou. O 19:00sme už v dedine Dobrá voda, kde rozkladáme stany na futbalovom ihrisku. Večeriam, píšem denník a myslím na domov. Už sa nám to pomaly kráti. Snažím sa vychutnať si posledné dni na cestách.
17.7., dvadsiaty piaty deň
Ráno si dávam „sprchu“ na prameni v dedine. Robíme si nákupy, napájame sa na červenú a šlapeme. Celý deň je strašne teplo a vôbec sa nám nechce. S Viktorom prechádzame na zelenú značku do obce Buková doplniť zásoby. V krčme skúmame mapy a zisťujeme, že neďaleko je vodná nádrž. Neváhame ani chvíľu a poobede šlapeme k nádrži. Parádička Kúpeme sa a slníme pri vode už od 16:00 a na cestu sme už aj zabudli. Ďalšie dni to budeme musieť dobiehať, ale to nám je teraz jedno. Stanujeme pri vode, je podvečer a chystá sa búrka...
18.7., dvadsiaty šiesty deň
Dnes sme si s Viktorom spravili pohodičkové ráno. Dali sme si raňajky, ja som si uvaril kapučíno, zaplávali sme si a umyli sa. Keny si privstal a šiel dopredu sám. Po červenú značku sme to mali len asi 20 minút. Po ceste som stratil fľašu s vodou. S prameňmi to bola celý deň bieda a ešte toto... Neskôr som zlomil príbor... Po ceste sme stretli chlapíka, ktorý hľadal dievča, ktoré vyrazilo z Devína a odvtedy sa neozvala. Musím na to stále myslieť – v nohaviciach mám jej fotku a kontakt na rodinu... Dúfam, že sa nájde a nič sa jej nestalo. Spíme na Pezinskej babe, pri opustenej chate.
19.7., dvadsiaty siedmy deň/ 20.7., dvadsiaty ôsmy deň
Zobúdzame sa na babe s cieľom doraziť na Kamzík. Od rána nás dusí veľké teplo. Ideme po trase spolu s cyklistami – robia mi chúťky. Ide sa mi ťažko a aj vody je málo. Okolo 15:00 sme na Kamzíku – bez hotovosti, hladný, smädný... Rozhodli sme sa zísť do BA. V meste zažívam civilizačný šok. Obed a nákup robíme v Auparku. Oddychujeme v Sade Janka Kráľa. Rozhodli sme sa pre nočný pochod na Devín, aj kvôli nedočkavosti, aj kvôli denným teplotám. O 22:00 vyrážame, okolo polnoci som už totálne K.O. S čelovkami to má svoje čaro, ale sme úplne rozbitý – ideme cca 45 km v jeden deň, bez poriadneho nočného spánku. Tesne po 03:00 sme na Devíne. Nezavládla veľká radosť, skôr únava a úľava. Všetci sme radi, že sme došli. Pijeme pivo a rum (ktorý Keny niesol od Dukly). Po chvíli ideme spať. Máme to za sebou...