Útek z domova
Henry Peter “Harry” KARSTENS sa narodil 2. Septembra 1878 v Chicagu, ako piate zo siedmych detí Johna Jacoba KARSTENSa, prisťahovalca z Holštýnska dánskeho pȏvodu, a Emmy TERVEEN KARSTENSovej. Harryho otec bol veľký sukničkár a jedného dňa rodinu pre milenku opustil. Starosť o rodinný obchod prevzal najstarší syn John Henry. Mladý John tlak tažkej ekonomickej situácie, ktorá panovala koncom 19 storočia, a čerstvého otcovstva ventiloval na mladších bratoch. Začiatkom roku 1895 sa medzi Johnom a Harrym strhla hádka, ktorá prerástla v bitku, v ktorej Harry na Johna zaútočil nožom - Harrymu zostal len útek z domova.
Zlatokop
Osud Harryho zavial do Montany kde sa živil ako námezdný robotník na dobytčích farmách Severných Plání. Tu ho v júni 1897 zastihli správy o nálezoch zlata na Klondiku, a ako mnoho iných sa ho zmocnila zlatá horúčka. Ešte s jedným podobným tulákom, Tomom CAVANAUGHom, sa vydal na Klondike hľadať šťastie. Nad ich skromnou výbavou sa iní nadejní zlatokopi len smiali. Po vylodení v Dyea na Aljaške bol priesmyk Chilkoot prvou skúškou kde sa ukázalo, že s ich výbavou daleko nezájdu. Aby sa dáko pretĺkli, nechali sa najať ako nosiči. Neskȏr na Yukone natrafili na Nemcov, ktorím za príslub, že tí sa s nimi podelia o výbavu a zásoby, pomohli postaviť loď a doplaviť sa do Dawsonu. Odmenou za pomoc a prekonanie nástrah Yukonu bolo, že Harryho a Toma v Dawsone Nemci nechali v štichu…A tak sa museli znova pretĺkať. V decembri Harry získal claim na potoku Henderson Creek kde hľadal zlato aj Jack LONDON. Možno bol 19-ročný Harry, ako niektorí tvrdia, LONDONovi inšpiráciou pre jeho románových hrdinov. Harry pri hľadaní zlata na Klondiku veľmi neuspel, a tak začiatkom roku 1898 odišiel hľadat zlato na Aljašku. Na Seventymile River mal niekoľko parcel, ktoré mu vyniesli nejaký príjem a prezývku “Seventymile Kid”. Istý čas ryžoval spolu s bratom Georgom, ktorého náhodou stretol na Yukone. Od neho sa Harry dozvedel, že John jeho útok nožom prežil. Počas dlhých Aljašských zím sa zväčša nedalo ryžovať a celkovo bolo málo pracovných príležitostí. Harry sa preto nechal naverbovať ako prepravca pošty. Nakoniec mu popri tom nezostal čas na ryžovanie. Prišiel o parcely a prepásol aj príležitosť hľadať šťastie na nových náleziskách. V konečnom dȏsledku pre neho hľadanie zlata, na ktorom zbohatlo len pár štastlivcov, stratilo zmysel.
Musher, lovec, sprievodca
Prvá ponuka prepravovať poštu sa Harrymu naskytla v zime roku 1900. Podujal sa na to napriek takmer nulovým skúsenostiam so psími záprahmi. Ako Harry sám povedal, zmenilo to celý jeho život na severe a naplnilo ho záľubou v cestovaní. Pri nasledujúcom kontrakte sa spriatelil s Charlesom “Mac” McGONAGALLom, ktorý bol už ostrieľaný musher a outdoorsman. Mac sa podobne ako Harry stal Aljašskou legendou (viď dolu Sourdough Expedition). Trate, po ktorých Harry vozil poštu, napr. z Valdez do Eagle či Fairbanks, viedli cez divočinu kde nebolo ciest, o nocľahu ani nehovoriac. Striktné dodacie lehoty vyháňali prepravcov pošty na cestu za každého počasia, aj napriek teplotám ktoré niekedy klesali pod mínus 50 °C. Extrémny chlad a nástrahy terénu si medzi mushermi vyberali daň; stalo sa, že musher zmizol aj so psím záprahom pod ľadom, na ktorom ako svedectvo zostal len nešťastníkov klobúk. Aj Harrymu sa stalo že sa pod ním prelomil ľad, akurát keď viezol ťažko chorého parťáka k doktorovi. Ich šťastím bolo, že psi zostali na ľade a že na blízku bol obývaný zrub kde sa im dostalo pomoci. Raz Harry vyčerpaný cestou pri varení zaspal a zobudil sa na to, že mu horí stan. Plamene mu pohltili čižmy aj rukavice. S ponožkami na rukách miesto rukavíc a v mokasínach, nezostávalo mu len trieliť do najbližšieho tábora aby neumrzol. Neskȏr si robil žarty, že ho zachránilo pekelne dobré spodné prádlo. Nebolo to posledný raz, keď oheň zasiahol do Harryho života...
Časom Harry začal podnikať ako prepravca a vozil zásoby do zlatokopeckých osád, zlato z nálezísk do bánk, niekedy aj pasažierov. Ktovie či to bolo šťastím, alebo spílenou brokovnicou ktorú nosil pri sebe, že ho pri prevoze zlata nikdy neprepadli. Harry si ako musher a outdoorsmen postupne urobil na Aljaške renomé. Niet preto divu, že keď v roku 1906 Charles SHELDON, bohatý lovec a milovník prírody, po prvý raz prišiel na Aljašku loviť a študovať ovce dallove, najal Harryho ako člena svojej výpravy. SHELDON si Harryho obľúbil: „KARSTENS sa osvedčil ako skvelý spoločník, veľmi schopný vo všetkom čo sa týka praktického života v severskej divočine – je šikovný v zaobchádzaní s koňmi, dobrý sprievodca na cestách aj ako woodsman, vynaliezavý a všeobecne zručný od šitia, cez mechaniku a tesárstvo, až po varenie na táborovom ohni. A čo sa mi rátalo najviac, bol plný dobrej nálady, kamarádsky, a zaujímal sa o to, čo robím.“ Harry organizoval aj SHELDONovu výpravu a sprevádzal ho do Aljaškých hȏr 1907/1908. Napriek priepastným spoločenským rozdielom sa z nich stali priatelia; Harry o SHELDONovi povedal: „je to jeden z najlepších chlapíkov s ktorými som sa pretĺkal divočinou“. Charles SHELDON bol uchvátený majestátnosťou Denali a spolu s Harrym kuli plány ako na horu vyliezť. SHELDON však namiesto na Denali vstúpil do chomúta, a tak Harryho nakoniec na výstup zlanáril Hudson STUCK.
Denali zrkadiaci sa vo Wonder Lake
Súperenie o prvovýstup na vrchol Denali
Denali (do roku 2015 oficiálne Mount McKinley) je s nadmorskou výškou 6190 m.n.m najvyšším vrchom severnej Ameriky a svojím prevýšením ca. 5500 m od úpätia po vrchol je najvyššou horou na svete. Denali má v podstate dva vrcholy, južný najvyšší a severný o 256 m nižší, ale ťažšie dosiahnuteľný. Na Denali, ktorý je blízko polárneho kruhu, panuje drsná klíma – časté víchrice a extrémne nízke teploty – a k tomu padajú časté lavíny. Už len cesta k Denali je pre jeho odľahlosť expedíciou samou o sebe.
Prvý pokus o výstup na vrchol Denali podnikla výprava zorganizovaná sudcom Jamesom WICKERSHAMom v roku 1903; zastavila ju vo výške okolo 2500 m.n.m vysoká (okolo 4000 m) strmá stena, ktorá dostala meno „Wickershams Wall“. Na strmej stene stroskotala aj prvá výprava kontroverzného polárnika Dr. Fredericka COOKa v tom istom roku. COOK, aby získal financie na plánovanú výpravu na severný pól, podnikol v roku 1906 druhý pokus. Keď sa už zdalo, že ani tentoraz neuspeje a väčšina výpravy, vrátane skúsených horolezcov Herschela PARKERa a Belmore BROWNEa, sa vrátila, COOK podnikol „posledný zúfalý útok“ len v sprievode pohoniča Eda BARRILLa a triumfálne oznámil svetu že Denali zdolal! Dnes väčšina indícií naznačuje, že COOKov výstup bol podfuk, ale nájdu sa aj obhajcovia. Už svojho času sa ozvali pochybnosti, ale verejne spochybnený bol COOKov výstup na Denali až keď bola zdiskreditovaná jeho expedícia na severný pól v roku 1909.
Medzi najväčších pochybovačov o COOKovom výstupe patrili aljašskí veteráni. Z ich chvastania a stávky v jednom saloone vo Fairbanks sa zrodila asi najpozoruhodnejšia výprava štyroch zlatokopov na vrchol Denali v roku 1910, tzv. Sourdough Expedition (voľne preložené expedícia Aljašských starousadlíkov) zorganizovaná Tomom LLOYDom. K výprave patril aj Harryho priateľ Mac McGONAGALL, ktorý navrhol a nechal kováčovi vo Fairbanks ukuť mačky a čakany. Aby potvrdili svoj úspech, vliekli na vrchol 4-metrový smrekový kȏl, na ktorom chceli vyvesiť Americkú zástavu tak, aby ju bolo z Fairnbanks teleskopom vidieť. Preto sa nevybrali na južný, skutočný, ale nižší severný vrchol. Ten nakoniec dosiahli aj so stožiarom a zástavou 3. apríla William TAYLOR a Pete „Swede“ ANDERSON. Lenže keď sa vrátili Tom LLOYD narozprával o výstupe toľko výmyslov, že zdiskreditoval celú výpravu. Zástava na vrchole bola jediným dȏkazom ktorý mali, lenže ju z Fairbanks nik nevidel, a tak boli aj o ich úspechu pochybnosti.
Krátko po výstupe Sourdough Expedition sa na Denali takmer súčasne vybrali ešte ďalšie dve výpravy; výprava horolezeckého klubu MAZAMAS aby COOKove tvrdenia o výstupe potvrdili, a výprava PARKERa a BROWNEa naopak aby ich vyvrátili. Ani jedna z nich vrchol nedosiahla, a MAZAMAS klub sa pridal k pochybovačom. PARKER a BROWNE pritom našli miesto, na ktorom COOK vraj spravil „vrcholové“ foto - okolo 1700 m.n.m. vysokú vežu 20 míľ juhovýchodne od vrcholu Denali, ktorú pomenovali „Fake Peak“. PARKER a BROWNE sa v roku 1912 o výstup pokúsili znova, ale 29. júna ich necelých 200 metrov od vrcholu zastavila silná víchrica. Mali šťastie v nešťastí; krátko po tom ako zostúpili, 6. júla, Denali otriaslo silné zemetrasenie. Aj tentoraz sa takmer súčasne s PARKERom a BROWNEom vydala na Denali iná výprava, táto prezmenu organizovaná Fairbanks Times, ale rovnako neuspela. Ďalšiou na ťahu bola výprava vedená Hudsonom STUCKom a Harrym KARSTENSom, prvá ktorá dosiahla nespochybniteľný úspech.
Hudson STUCK (vľavo) a Harry KARSTENS (vpravo)
Výprava Hudsona STUCKa a Harryho KARSTENSa na vrchol Denali
Hudson STUCK bol Angličan, ktorého dobrodružná povaha priviedla do USA. Tu napokon vyštudoval teológiu a stal sa arcidiakonom episkopálnej cirkvi na Aljaške. Na cestách za svojimi ovečkami zakúsil „Arcidiakon všetkých outdoors“ strasti cestovania v divočine a dostal cenné lekcie o Aljašskej zime. Výpravu na Denali inicioval na počesť výročia episkopálnej cirkvi aby pre ňu získal financie, a aby získal podporu pre sociálne znevýhodnených, vrátane pȏvodných obyvateľov Aljašky. Výstupu sa zúčastnili ešte dvaja STUCKovi asistenti, Walter HARPER a Robert TATUM. Až na STUCKa, ktorý mal za sebou pár výstupov, nemalo zvyšné trio žiadne horolezecké skúsenosti. Tento handicap však kompenzovala ich dȏkladná príprava výstupu založené na ich znalosti krajiny, skúsenostiach s tvrdou Aljašskou zimou, a skúsenostiach z Denali, ktoré s nimi zdielali PARKER a BROWNE a členovia Sourdough Expedition.
Robert TATUM, Esaias GEORGE, Harry KARSTENS, Johny FREDSON, Walter HARPER
Na jeseň roku 1912 Harry na člne vyviezol prevažnú časť ich takmer dvoch ton zásob a materiálu do Diamond City v blízkosti Denali. Výprava samotná sa začala 17. marca 1913, keď na dvoch psích záprahoch vedených Athabaskánskymi mládencami Johnom FREDSONom a Esaiasom GEORGEom, vyrazili z Nenana ku Denali. Trvalo takmer mesiac kým dosiahli úpätie hory a 9. apríla založili základný tábor. Tu strávili týždeň poslednými prípravami na výstup; lovili, chystali pemmikan, popri tom Harry vylepšoval ich výstoj - mačky, snežnice, záprah. Keď 16. apríla začali s výstupom netušili, že im zaberie takmer ďaľšie dva mesiace. Prvou prekážkou bol Muldrowov ľadovec, posiaty nebezpečnými trhlinami, niektoré z nich zjavne bezodné. Pomocou tyče neustále sondovali cestu vpred hľadajúc skryté trhliny. Aj tak sa Harry párkrát prepadol, ale mal šťastie (a istiace lano) a vyviazol bez zranení. Kde sa dalo využívali prirodzené mostíky, tam kde žiadne neboli museli si ich pracne postaviť zo snehu a vyvezeného dreva. Koncom apríla dosiahli vrchol ľadovca kde si vybudovali tábor a sklad. Keď Harry a Hudson STUCK 1. mája do nového tábora postupne vynášali zásoby uvideli dym – horel ich sklad! Oheň zapríčinili vlastnou neopatrnosťou, keď si po jednej vynáške dopriali fajčiarsku prestávku. Bolo to zlé, ale nie až tak, aby boli prinútení sa vrátiť. Museli však improvizovať a kadečo poopravovať. V tomto maléri, ale aj neskȏr keď sa im kazil varič bez ktorého by sa neobyšli, sa opäť preukázala Harryho zručnosť a vynaliezavosť. Nasledujúcou prirodzenou prekážkou vo výstupe bol strmý severovýchodný hrebeň, ktorý bol na Harryho počesť neskȏr pomenovaný „Karstens ridge“. Tu sa musel John FREDSON s výpravou rozlúčiť a so psami vrátiť do základného tábora (Esaias GEORGE sa s druhým záprahom vrátil do Nenana už keď sa začal výstup). Na hrebeni ich čakalo nemilé prekvapenie – spúšť ktorú tu zanechalo veľké zemetrasenie spred roka. Kým predchádzajúce expedície na prechod hrebeňa potrebovali menej ako týždeň oni potrebovali tri, lebo boli nútení si vysekať tri míle schodov cez snehom pokrytú spleť obrovských blokov ľadu a balvanov. Väčšina driny pripadla Harrymu a Walterovi HARPERovi, lebo STUCKa (ktorý mal 50-ku na krku a bol tuhý fajčiar) a TATUMa (pre zdravotné potiaže) opúšťali sily. Keď 29. mája dosiahli Parkerov priesmyk na vrchole hrebeňa mali to najhoršie za sebou, aj keď na nich ešte čakalo 1740 výškových metrov počas ktorých výstupu sa ešte 5-krát utáborili. Tretieho júna urobili významný objav – Walter HARPER počas oddychu zrazu ukazujúc na skalný výbežok pod severným vrcholom vykríkol: „Vlajková žrď, vlajková žrď! Vidím ju!“; aj ostaní ju cez ďalekohľad uvideli – jeden z mála dokladov o existencii stožiaru vztýčeného Sourdough Expedition. Po metodickom výstupe 7. júna krátko po poludní na čele s Walterom HARPERom dosiahli vrchol Denali. Nadchýnali sa panorámou ktorá sa pred nimi rozprestierala: „ bolo to ako výhľad z okien na nebesiach“ opísal ju TATUM. Kým posledné dni sa často piekli na slnku, teraz sužovaný symptómami výškovej nemoci mrzli. Po krátkej modlitbe postavili kríž a malý stan s meracími prístrojmi. Zostup z hory, hoci bol miestami nebezpečnejší ako výstup, zvládli bez nehȏd. Keď sa 9. júna konečne vrátili späť na úpätie Denali, a šťastne zvítali s verným Johnom FREDSONom, všetko navȏkol sa už zelenalo.
Od prvovýstupu sa Denali pokúsilo zdolať už viac ako 30000 odvážlivcov, asi polovica úspešne. Do histórie výstupov sa významne zapísali aj Slováci: v roku 1984 Anton KRIŽO, František KORL a Blažej ADAM vyliezli na Denali tzv. Slovenskou diretkou, dodnes najťažšiou cestou na vrchol, ktorá bola odvtedy zlezená len šesťkrát.
Prvý správca národného parku McKinley
Prvý správca národného parku Mt. McKinley
Po skončení výpravy na Denali sa Harry vrátil ku svojmu chlebu každodennému, preprave a sprievodcovstvu. Ani 31. júla 1914 čerstvo uzavreté manželstvo s Friedou Louise GAERISCHovou ho neudržalo doma. Len desať dní po svadbe sa vydal ako sprievodca troch SHELDONových priateľov na niekoľkomesačnú loveckú výpravu na Toklat. Časom dopravy na psích záprahoch však pomaly odzváňalo. Ďaľšiu významnú zmenu v jeho živote prinieslo vyhlásenie národného parku McKinley (dnes Denali) v roku 1917. Charles SHELDON loboval v Harryho prospech ako správcu parku. Trvalo však celé štyri roky kým boli konečne vyčlenené nejaké finančné prostriedky na sprevádzkovanie parku a Harry vymenovaný jeho prvým správcom. Byť prvým znamenalo začínať zase od nuly. Jeho hlavnou úlohou bola ochrana fauny národného parku. Popri tom venoval veľa času budovaniu infraštruktúry. Vybudoval napríklad psiarne a zaviedol hliadky na psích záprahoch, ktoré fungujú dodnes. Vyhlásenie parku a zákaz lovu sa na Aljaške nestretlo zrovna s nadšením, a tak mal Harry a jeho rastúci zbor Rangerov čo robiť aby potlačili pytliactvo. Z toho vyplývajúce konflikty s krajanmi a byrokracia, s ktorou sa musel boriť, ho nakoniec priviedli k tomu, že v roku 1928 odstúpil a vrátil sa k svojmu podnikaniu. Harryho srdce zlyhalo 28. novembra 1955.
Hlavné informačné zdroje: Knihy
[1] T. Walker (2013) The Seventymile Kid.
Hlavné informačné zdroje: Internet
https://en.wikipedia.org/wiki/Denali
Zdroj/Autori fotografií
Harry KARSTENS Portrét: National Park Service
Denali: Denali National Park and Preserve
Hudson STUCK a Harry KARSTENS: Autor Hudson Stuck
Robert TATUM, Esaias GEORGE, Harry KARSTENS, Johny FREDSON, Walter HARPER: Autor Hudson Stuck
Prvý Správca Parku: National Archives
Ďaľšie informačné zdroje: Knihy
[2] F. Beckey (1993) Mount McKinley: Icy Crown of North America.
[3] B. Sherwonit (2013) Denali National Park: The Complete Visitors Guide to the Mountain, Wildlife, and Year Round Outdoor Activities
[4] C.A. Sheldon (1930) The wilderness of Denali.
Ďaľšie zaujímavé linky
Rasťo Hatiar - Dotknúť sa Denali - Film (https://www.youtube.com/watch?v=g--DV-HCj2Y)
História prvovýstupov na Denali s početnými fotkami: http://4sport.ua/articles?id=14749
.
