Tento rok sa túžobné želanie mojej manželky stretnúť sa vo voľnej prírode s medveďom (robím si srandu) konečne vyplnilo aj jej, a to hneď dvakrát. Prvýkrát to bolo z bezpečia auta, keď sme vyšli z lesnej cesty na lúku medzi dvoma horami - volá sa to "Chytrá dolina". Uprostred lúky, vo vzdialenosti nejakých 50 metrov sa niečím zaoberal (asi sa pásol), statný, zhruba 200-kilový macko. Vynímal sa tam doslova ako na pohľadnici. Keď nás zbadal a rozbehol sa do hory, až sa tak na ňom všetko vlnilo a natriasalo. Manželka bola z toho pohľadu celá uveličená.
Pri druhom stretnutí, asi o týždeň, už taká uveličená nebola. Boli sme na rýdzikoch v lokalite, odkiaľ som pár dní predtým doniesol za kôš dubákov. Ide tam cez les taká lesná cesta, ja ju nazývam "medvedia autostráda", lebo je vždy vyzdobená stopami chlpáčov, ktorí ju očividne radi využívajú. Vybrali sme sa dosť neskoro popoludní a keďže rýdzikov bolo dosť, zbierali sme ich, dokiaľ sme na ne videli. Auto sme mali odparkované nejaký kilometer odtiaľ a už som mal "tušáka", že spiatočná cesta sa nezaobíde bez nejakého zaujímavého stretnutia, keďže sa už slušne stmievalo. A skutočne, asi v polovici cesty, za miernou zákrutou, som ho zbadal asi 50 metrov pred nami. Čo najpokojnejšie som manželke oznámil, že nám ide oproti macko. Celá zamrzla a vydesene sa ma začala vypytovať, čo budeme teraz robiť. Upokojoval som ju, aby sa nebála a z plných pľúc som zakričal - "Hej, ideš voľakde, čo tu chceš?!" Ešte som sa chystal, že zahvízdam aj na prstoch, ale to už nebolo treba, lebo medveď po chvíľkovom váhaní zmizol v tmavom lese. Potom mi dalo trocha námahy presvedčiť manželku, aby sme pokračovali, veď čo, keď tam na nás niekde čaká, ale keďže videla, že iného východiska niet, nakoniec sme sa pohli ďalej. Vytasila menšiu dýku, ktorou som ju doma vyzbrojil a zvyšok cesty ju držala v napriahnutej ruke, napriek tomu, že som ju prosil, aby ju schovala, veď čo keď sa potkne a ešte sa na ňu napichne. Keď sme prešli
okolo inkriminovaného miesta, zrazu dostala také ľahké nohy, že som za ňou až k autu ledva stačil.
Keď zabuchla za sebou dvere na aute a trocha z nej opadol adrenalín, povedala mi - "Ešte pôjdem s tebou na hríby, ale už sa nebudeme vracať tak neskoro". "Neboj sa", hovorím jej na to, "ešte párkrát a zvykneš si".
Pridávam aj ilustračné foto manželky z inej hubačky (úsmev si treba odmyslieť).
Napísal: 13 Okt 2016, 22:17
.
!